Úvodná stránka > Jednorázovky > Každá sekunda je vzácna

Každá sekunda je vzácna

"Dovidenia. Prajem príjemný deň." Vravím s úsmevom na tvári poslednému cestujúcemu, ktorý pomaly zostupuje po schodoch z lietadla. A konečne môžem zísť aj ja. Už len pár schodov a opäť pociťujem zem pod nohami. Zbožňujem ten pocit keď pristaneme a ja opäť chodím po tvrdej zemi a nie len po palube lietadla. Poobzerám sa dookola a konečne ho uvidím. Po dlhých dvoch týždňoch kedy som lietala každý deň hore dole po Anglicku konečne vidím môjho Mira. Áno môjho. Zložím svoj kufor na zem a rozbehnem sa oproti nemu. Slzy radosti mi stekajú po tvári a ja vidím len rozmazane. Vzdialenosť medzi nami je už len pár metrov a stále sa zmenšuje. Keď dobehnem k Mirovi nerozmýšľam a hneď sa mu hodím do náručia, on ma zdvihne a zatočí sa so mnou. Netreba nám slová, vítame sa vášnivými bozkami, viem že keby sme teraz neboli na letisku ale v byte, určite by sme už neboli oblečení. :D Aj keď sa to teraz vyzerá ako scéna z nejakého gýčového romantického filmu, mne to nevadí. Tento náš "rituál" uskutočňujeme už celý rok odkedy sa poznáme. Zakaždým keď sa vrátim z nejakej cesty tak ma Miro takto privíta na letisku. Naše prvé stretnutie si pamätám ako by to bolo včera ...

... "Dobrý deň. Ako sa vám cestuje? Máte pohodlie? Prinesiem vám niečo na pitie? Alebo nejaké občerstvenie?" pýtam sa chalana so strapatými blond vlasmi a krásnymi zelenohnedými očami. Je to môj prvý let do zahraničia aj keď len do Prahy ale aj tak som trochu nervózna. Doteraz som ako letuška lietala len vo vnútroštátnych letoch po celom Slovensku. Toto je moja prvá šanca vycestovať do zahraničia a tak pokročiť v mojej kariére letušky. Stať sa letuškou bol môj sen už odmalička a keďže ja som strašne cieľavedomá podarilo sa mi ho splniť. Aby som túto šancu nepremrhala snažím sa čo najviac, snažím sa všetkým cestujúcim zabezbečiť to najväčšie pohodlie aké len viem. Blonďáčik sa na mňa milo usmeje a vraví: "Ďakujem, cestuje sa mi skvelo, keďže sú na palube také starostlivé a krásne letušky." Toto som nečakala a zrejme som očervenela súdiac podľa jeho úsmevu. "Dal by som si len neperlivú minerálku. Ďakujem." "Hneď to bude." Odpovedám a ponáhľam sa do zadnej časti lietadla, pričom oslovím ešte pár ľudí, ktorí nespia a pýtam sa ich na let a občerstvenie. Keď vyberám z chladničky minerálku uvedomím si, že ten chalan, ktorý mi bol taký sympatický mi je nejaký povedomý. Odkiaľ ho len môžem poznať? No nič. Možno mi len niekoho pripomína. Zoberiem ostatné veci a začnem ich rozvážať po lietadle až nakoniec pristúpim k blonďáčikovi. "Nech sa páči. Neperlivá minerálka ako ste si priali." "Ďakujem." Odvetí, no mne to nedá a tak sa ho pýtam: " Prepáčte ale ... nevideli sme sa my už niekedy? Ste mi strašne povedomý." Chalan sa začne smiať ako by som povedala vtip storočia. " No to bude asi tým, že som bol pred vyše polrokom v Superstar a odvtedy dosť často koncertujem po celom Slovensku i Česku." No tak teraz mi je to už jasné. Videla som ho párkrát na titulkách časopisov. Odtiaľ mi je taký povedomý. Teraz sa už aj ja usmejem a začnem sa ospravedlňovať. "Prepáčte ... ja .. nesledovala som tú súťaž, ale videla som vás na titulkách pár časopisov. Vy ste ... Miroslav Šmajda, že?" " Áno, to som ja. Teší ma. " Vraví a podáva mi ruku. " Ja som Nina Lukasová. Som rada, že som vás spoznala. No .. ja už budem musieť ísť. Mám ešte nejakú prácu." Otočím sa na odchod no vtedy ma Miro chytí za ruku." Počkajte .. ja .. ehmm ... no chcel som sa vás spýtaťči by ste so mnou nešli na kávu keď pristaneme. Večer mám v Prahe koncert ale dovtedy mám ešte kopu času a nemám ani čo robiť... " Zadívam sa naňho a keď si uvedomím, že jeho okúzľujúcemu úsmevu sa nedá odolať tak súhlasím a potom pomaly odídem za pilotom, kvôli informáciám o pristávaní. Takto prebiehalo naše prvé stretnutie. Po pristaní sme naozaj šli na kávu, kde sme si potykali a celkom dobre sa spoznali. Odvtedy sme sa stretávali dosť často či už v Prahe, alebo v Bratislave kde sme obaja bývali. Ja som mala vlastný byt a Miro tam mal len menší byt v podnájme. Po pár týždňoch medzi nami preskočila nejaká tá iskra a začali sme spolu chodiť. O pol roka sme sa nasťahovali do spoločného bytu, ktorí sme si kúpili. Ja som mala pocit, že je to príliš skoro ale Miro stále vravel, že nie, že to bude fajn. A odvtedy sme stále spolu. Využívame každú voľnú chvíľu aj keď takých chvíľ je neskutočne málo. Ja lietam už po celej Európe takže často niesom na Slovensku aj viac ako týždeň. Sem tam mám aj vnútroštátne lety čo ma neskutočne teší. A Miro má zas plno koncertov po celom Česku aj Slovensku a najčastejšie cestuje svojim autom. Takže keď sa vidíme užívame si spoločné chvíle ako sa len dá. ...

Keď sa konečne dostatočne nabažíme vzájomných bozkov odtrhneme sa od seba a spoločne sa vraciame pre môj kufor. Miro mi ho ako gentleman vezme a potom už vyrážame ku krásnemu čiernemu audi. Ani sa nenazdám a už opúšťame letisko. Pustím hudbu lebo ako ja tak aj Miro neznáša keď v aute nejde nejaká poriadna muzika. No stíšim ju aby nás príliš nevyrušovala v rozhovore. "Som tak rád, že ťa opäť vidím. Chýbala si mi." "Aj ty mne. Celú cestu domov som sa nevedela sústrediť na let, myslela som vkuse len na teba." Na to sa Miro usmial a pokračoval už v inej téme: "Po ceste domov sa zastavíme na obed čo? Potrebujem s tebou niečo predebatovať." " V pohode. Aj tak som už dosť hladná. Inak ... teraz mám mesiac voľna. Super, že ? Konečne budeme spolu dlhšie." Som strašne rada, že celý mesiac budem s Mirom, budem s ním jazdiť na koncerty a budeme mať na seba čas a preto ma Mirove dosť neisté "Áno" trochu sklamalo. Zvyšok cesty rozprávam už len ja o mojich zážitkoch v Anglicku. Neviem čím to je ale Miro sa mi zdá nejaký smutný. Snáď sa nič zlé nestalo kým som bola preč. Ale teraz to nechcem rozoberať lebo vidím, že nemá dobrú náladu. Možnože to je to čo so mnou chce pri obede predebatovať. Po desiatuch minútach už parkujeme pred našou obľúbenou reštauráciou. Miro si obiedna ako inak jeho obľúbený zeleninový šalát a ja si dám zapekané cestoviny. Kým nám čašník donesie jedlo začneme debatu: "Tak čo si to chcel so mnou predebatovať?" poviem a zadívam sa mu priamo do očí a zároveň sa naňho usmejem. Miro mi hľadí tiež do očí a asi nevie ako začať. Až nakoniec so seba dostane: "No vieš .... tak mi napadlo ... či by sme zajtra nešli do Košíc. Už sme tam dávno neboli a rád by som zašiel navštíviť rodinu a starých známych." "Ale veď to si mi pokojne mohol aj v aute povedať. Jasné, že môžeme zájsť do Košíc. Spravíme si krásny výlet a ešte sa aj zabavíme. "Tak chcel som ti to povedať pri obede, v pokoji a nie tak po ceste. A som rád, že nemáš nič proti." Potom už pred nás čašník položí jedlo tak sme to ďalej nerozoberali a jedli sme.

Na druhý deň ráno sme vstali dosť zavčasu, zbalili sme si najnutnejšie veci a pobrali sme sa do Košíc. Cesta trvala okolo 5 hodín takže sme tam prišli práve na obed. Šli sme rovno do bytu Mirovej mamky, ktorá nás pohostila výbornou paradajkovou polievkou a špagetami. Poobede sme sa s ňou dlho rozprávali o tom ako sa máme ako sa nám darí a čo má ona nového od tej doby čo sme sa nevideli. Ani sme si neuvedomili a už bolo takmer sedem hodín večer. Miro zavolal Radovi, jeho najlepšiemu kamarátovi a dohodli sa, že dnes večer o deviatej bude veľká párty v Irish pube. Mirova mamka odišla pretože potrebovala ísť ešte na nákup a ja som sa rozhodla, že pred tým ako pôjdeme si dám ešte sprchu. Vošla som do kúpeľne, zatvorila som dvere, vyzliekla som sa, veci som položila na poličku a vošla som do sprchovacieko kúta. Pustila som vodu a užívala som si teplé prúdy vody, ktoré na mňa stekali. Onedlho som však ucítila ako sa ma niečo dotklo. Najprv som sa trošku zľakla ale potom mi došlo, že to je Miro. Objal ma zozadu a pošepol mi do ucha: "Zabudla si si uterák tak som ti ho doniesol." Otočila som sa a rukami som sa dotkla Mirovej vypracovanej hrude. Postavila som sa na špičky a dala som mu krátky bozk na ústa a povedala: "Ďakujem." "To je všetko?" povedal a oprel ma o stenu. Hľadela som mu priamo do očí. "Tebe to nestačí?" "Ani náhodou!" Opäť som ho pobozkala, no tentokrát o čosi dlhšie. Už som sa chela odtiahnuť, no Miro mi chytil tvár do jeho dlaní a nechcel ma pustiť. Ja som sa však nebránila. Naše bozky boli čím ďalej vášnivejšie. Kvapky vody pomedzi to padali na naše rozpálené telá. Miro nastavil chladnejšiu vodu aby nám nebolo tak horúco ale ani to veľmi nepomohlo. Ešte dlho sme sa v tej sprche mazlili, potom sme sa navzájom namazali sprchovacím gélom a keď sme ho zo seba spláchli vodou vyšli sme von so sprchy a zabalili sme sa do osušiek. Trvalo dosť dlho kým sme sa pripravili na večer a to ani nespomínam ako sme sa bili o kúpeľnu. Keď sme boli vychystaní Miro zavolal taxík a šli sme do mesta. V Irishi nás už všetci čakali. Postupne sme sa zvítali a usadili k stolu. Na prípitok sme si dali všetci vodku aj keď Miro najprv protestoval a chcel si dať len pivo no ukecali sme ho nakoniec. Dokonca si neskôr dal ešte jednu keď sme mu povedali, že musí aj do druhej nohy aby cestou domov nekríval. Potom sme sa však už krotili. Pili sme už len pivo. Celý večer sme sa skvelo zabávali. Spievali sme, tancovali sme, rozprávali sme sa a pili sme. Z klubu sme sa vytrepali až tesne pred záverečnou okolo tretej ráno a v dosť dobrej nálade. K Mirovi sme šli opäť taxíkom. Len čo sme vošli do bytu a potichúčky sme prešli do Mirovej izby vrhli sme sa na seba. Miro ma zvalil na posteľ a pomedzi vášnivé bozky, ktorými ma obdarúvaval zo mňa strhával oblečenie. Ja som nezaostávala a Miro bol o chvíľu tak isto ako ja celkom nahý. Obaja sme boli nabitý množstvom energie a netrvalo dlho a Miro spojil naše telá v jedno. Bol to nádherný pocit ako vždy keď sa spolu milujeme. Vložili sme do toho všetko, celú našu dušu. Keď sme obaja vyvrcholili ľahli sme si tesne vedľa seba a zaspali sme v prekrásnom spoločnom objatí.

Na druhý deň, keď som otvorila oči, Miro už nespal ale usmieval sa na mňa a keď uvidel, že už som hore dal mi pusu na líčko. "Dobre ráno zlatko." "Prekrásne ráno. Ako dlho si už hore?" "Vstal som len pred chvíľkou a nechcel som ťa budiť. Aspoň som za ten čas vymyslel perfektný plán na dnes. Keď sa najeme mohli by sme ísť pozrieť otca a mojich súrodencov a poobede by sme mohli ísť na prechádzku do lesa, mohli by sme ísť aj na bicykloch ak chceš a večer by sme zašli na nejakú romantickú večeru a potom dávajú v kine nejakú dobrú komédiu tak by sme sa mohli ísť pozrieť." "Fíha, tak ty si teda toho hodne naplánoval. Ale veď nemusíme sa tak plašiť. Veď môžeme dnes stráviť celý deň s deťmi, môžeme ich vziať na kúpalisko alebo tak. Na prechádzku môžeme zájsť aj inokedy a v Košiciach ostaneme dlhšie. Veď som ti vravela, že mám mesiac voľna. A ako som pozerala na internete tak ty teraz tiež nemáš naplánovaných veľa koncertov." "No vieš Nina, o tom som chcel s tebou hovoriť. Ja ... " "No tak už mi to povedz!" vedela som, že predomnou niečo tají. On mi to u určite chcel povedať predvčerom keď som priletela, len nemal na to odvahu. Hneď som vedela, že niečo nie je v poriadku. No Miro mlčí aj naďalej a díva sa von oknom. "Miro, panebože čo sa stalo? Povedz mi to už konečne! Prosím." Miro sa na mňa na okamih zadíval a jeho smutný pohľad nasvedčoval tomu, že čokoľvek teraz bude nasledovať nebude to príjemné. Vo svojom vnútri som sa už začala pripravovať na všetky možné situácie. Zadržiavala som slzy a snažila som sa nemyslieť na to najhoršie. "Vieš..." opäť pozrel von oknom " ... pred pár týždňami som dostal ponuku. Aby som šiel s jednou americkou skupinou na ich trojmesačné celosvetové turní a aby som im robil predkapelu." spadol mi kameň zo srdca. No zároveň mi došlo. Tri mesiace bez Mira. Tak dlho sme od seba ešte neboli. On bude cestovať po celom svete. So známou kapelou. Čo keď si nájde niekoho iného. Čo keď už sa ku mne nebude chcieť vrátiť. "A .. ty ... si to prijal." "Nina pochop. To .. . je to jedinečná šanca ako sa zviditeľniť. Ako postúpiť v mojej kariére. Ja ... pochopím ak nebudeš chcieť so mnou ostať ale ... ja by som nerád ukončil náš vzťah. Ja..." priblížil sa ku mne "Milujem ťa." a pobozkal ma. Začali mi tiecť slzy. Už som sa nedokázala ovládnuť. "Prosím neplač. Nemám rád keď plačeš." "Kedy odchádzaš?" Bolo to to jediné čo som zo seba dostala. "No ... zajtra. Letím priamo z Košíc do Prahy a odtiaľ do New Yourku." Vstala som, rýchlo som sa obliekla, pristúpila som k oknu a zadívala som sa do diaľky. Neverím tomu, že budem tri mesiace bez Mira. Bez môjho Mira. Prišiel ku mne a objal ma zo zadu. "Láska, prosím nestrácajme ani sekundu. Užívajme si kým ešte môžeme byť spolu. Tri mesiace zbehnú ako voda. Ani sa nenazdáš a som späť. Chcel som ťa vziať so sebou. No nedá sa to nijako vybaviť." "To je v pohode Miro." povedala som a usmiala som sa naňho. Začali sme sa bozkávať. "Nemali by sme už ísť. Máme toho dnes veľa na pláne." povedala som keď som sa od Mira odklonila. "Ty sa na mňa nehneváš?" "Nie Miro. Viem, že hudba je tvoj život a nedokážeš bez nej žiť. A viem aj, že tvojím najväčším snom je dostať sa do zahraničia. A ja chcem aby si si svoj sen splnil. Tak teraz nestrácajme čas a užívajme si každú sekundu čo sme spolu."

Celý deň sme sa o zajtrajšej ceste nerozprávali a užívali sme si ho úplne naplno. Keď nastal čas lúčenia, nebol čas na slzy. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom a s úsmevom na tvári som Mirovi kývala kým nenastúpil do lietadla. Už som nesmútila, že ho tri mesiace neuvidím. Viem, že naša láska prekoná všetky prekážky a keď sa opäť stretneme zas si vychutnáme všetky spoločné chvíle naplno. Preto je v živote potrebné užívať si každú minútu a každú sekundu lebo nikdy nevieme čo príde. Nevieme čo sa stane na ďalší deň. Či sa taká príležitosť bude ešte opakovať. Takže netreba premárniť čas hlúposťami, pretože každá sekunda je vzácna!