Dokonalé, nemám slov! Už by to chtělo ten poslední dílek, jsem strašně zvědavá, jak to dopadne :-) Píšeš vážně skvěle!
Ďakujem Ti
Klop, klop, klop. "Ďalej" ozve sa spoza veľkých drevených dverí tamer na konci dlhej chodby košického gymnázia, na ktoré som práve zaklopala. Bez váhania som stlačila kľučku a dvere som pomaly otvorila. Pohľad mi padol na nie veľmi vysokú, krátkovlasú, ryšavú profesorku v strednom veku, stojacu pred tabuľou. Vstúpila som a rozhliadla som sa po triede. Sedí tu mnoho, na prvý pohľad, zaujímavých ľudí. Je tu približne rovnaký počet dievčat aj chalanov. Každý vyzerá tak ... originálne. Už po pár sekundách v triede rozoznávam podľa výzoru kto bude asi aký typ. Väčšinou viem u ľudí posúdiť a odhadnúť ich povahu už na prvý pohľad. "Ty budeš iste Zuzka Fedorová. Ja som Magdaléna Vacková. Tvoja triedna profesorka. Budem ťa učiť informatiku. Momentálne máme triednicku hodinu, preberáme nejaké triedne problémy, vravím informácie o najbližšom triednom výlete a tak. Tak sa nám najprv tak v krátkosti predstav a potom si sadni .. hmm ... napríklad do predposlednej lavice v rade pri okne. Tá je teraz voľná. Pár žiakov dnes chýba, takže sedenie poriešime niekedy inokedy." No vyzerá to byť celkom sympatická profesorka. "Ahojte." pozdravím sa a rozmýšľam čo takého by som o sebe mohla povedať. Nakoniec zo seba vydám aspoň toto: "Volám sa Zuzana Fedorová, mám 18 rokov, prisťahovala som sa do Košíc prednedávnom z Popradu, kde som chodila tiež na gymnázium dva roky. Hmmm ... Medzi moje záľuby patrí tanec, maľovanie, prechádzky v prírode a šport. No .. tak to by bolo asi tak všetko." Dodám a usmejem sa na mojich nových spolužiakov. Potom si idem sadnúť na miesto, ktoré mi povedala profesorka. Sadnem si do lavice na miesto bližšie k oknu. V lavici za mnou sedí usmievavý chalan s hustými, kučeravými, hnedými vlasmi. Predo mnou sedia dve dievčatá. Jedna má rovné, dlhé blond vlasy s hnedým melírom a druhá má čierne vlasy po plecia.
Triednu a jej určite nezaujímavé kecy nepočúvam. Namiesto toho si pustím mp3, vyberiem si moju obľúbenú skupinu Guns´n´roses a započúvam sa do melódie ich úžasných rockových skladieb. Pozriem von oknom. Trieda je na prvom poschodí takže výhľad nie je bohvieaký aj keď dnes je krásne slnečné počasie. Vidím iba niekoľko zaparkovaných áut a pár stromov z blízkeho parku, za ktorým sa skrýva cesta plná ponáhľajúcich sa áut a autobusov. Moja myseľ sa pomaly začína plniť myšlienkami nad mojím posratým osudom. Celý život mám zničený. Všetko sa dojebalo keď pred siedmimi rokmi zomrel môj ocko pri autonehode. Mala som len jedenásť a strašne som to prežívala. Pár mesiacov som dokonca musela chodiť k detskej psychologičke. No po viac ako roku sa dalo viac-menej všetko doporiadku. Začala som si uvedomovať, že tým že sa budem trápiť a že budem smútiť to už nezmením. Aj keď v srdci pre mňa môj ocko zostane navždy tým najdôležitejším človekom na svete a nikdy naňho nezabudnem, snažím sa s tým zmieriť a nezamýšľať sa nad tým že tu už nie je. A celkom sa mi to darí. Tri roky potom čo ocko umrel si mamka našla priateľa. Ani ona sa s ockovou smrťou dlho nevedela zmieriť ale zvládala to omnoho lepšie ako ja. Jej nový priateľ, Marek, bol strašne milý. Teda aspoň na prvý pohľad. Snažil sa nám spraviť život jednoduchší. Snažil sa aby sme čo najskôr zabudli na tú našu tragédiu. Stále bol s nami, brával nás na rôzne výlety po celom Slovensku, neskôr nás zobral aj na dovolenku k moru. Všetko bolo fajn. Už som si začínala myslieť, že môj život začína byť zas normálny, zas taký ako bol pred ockovou smrťou. Dokonca som sa už dokázala usmiať aj úprimne, bez toho aby ma o to niekto žiadal. Ale nie nadarmo sa vraví, že každé šťastie v živote nemôže trvať večne. Po roku a pol ich randenia, Marek požiadal moju mamku o ruku. Mamka mu nedokázala povedať nie keďže mu bola veľmi vďačná za všetko čo pre nás urobil. A tak sa vzali. Prvých pár týždňov, možno aj mesiacov bolo všetko v poriadku. Mala som krásny život. Marek mal aj dobrú prácu takže sme žili v nádhernom rodinnom dome na okraji Popradu, mňa strašne rozmaznával a kúpil mi vždy všetko na čo som si ukázala. Proste sme si žili ako taká šťastná rodinka aj keď ja som nikdy na ocka nezabudla. Myslela som naňho každý deň. Vždy keď som sa prechádzala po meste a videla tie malé detičky s ich vlastnými oteckami ako šťastne sa prechádzajú a rozprávajú, vždy som mala slzičky na krajíčku. Jedného dňa keď som mala 16 a mamka bola na služobnej ceste sa môj život opäť radikálne zmenil. Myslela som si, že to je len zlý sen. Nikdy som neverila, že také niečo sa môže stať aj mne. Prišlo mi to absolútne nereálne. Myslela som, že takéto veci sa stávajú len vo filmoch a knihách. No mýlila som sa. Bolo už takmer desať hodín a ja som sedela na veľkom gauči pred televízorom a pozerala nejakú romantickú komédiu. Konečne sa Marek vrátil z práce. Nechápala som čo tam robil tak dlho, veď sa mal vrátiť už pred dvomi hodinami. Bohužžial si ten večer pamätám akoby to bolo včera ....
... "Ahoj" ozýva sa z chodby. "Ahoj" odpovedám "Kde si bol tak dlho? Nemal si sa vrátiť už pred dvomi hodinami?" pýtam sa zo žartu. Úprimne povedané vôbec mi nevadí, že mešká. "Musel som ísť ešte na jednu pracovnú večeru. Prepáč. Mohol som sa aspoň ozvať. Chýbal som ti ?" zasmejem sa nad tou poslednou vetou a odpovedám mu: "Nie, nie. Len som sa bála či sa niečo nestalo." Potom nastane na chvíľu ticho. Asi o desať minút sa v obývačke zjaví Marek a pýta sa ma:"Môžem si prisadnúť?" Bože načo sa ma to pýta? Veď na tomto gauči stále sedíme všetci traja keď pozeráme telku. No možno je to tým, že teraz tu nie je mamka. "Jasné, v pohode" Tak si Marek prisadne. Pomaly sa začne ku mne približovať. A už sedí tesne vedľa mňa, rukou ma chytí okolo pliec a pozerá telku. Je mi to trochu divné. Veď toto ešte nikdy nespravil. No nevadí. Veď v podstate je to môj nevlastný otec. Chvíľu takto spoločne sedíme, keď zrazu Marek vypne telku. "Hej! Ja som ten film sledovala! Teraz neuvidím koniec. Prečo si to vypol?" chcela som sa postaviť a nahnevane odísť do detskej, no Marek ma držal príliš silno. "Zuzi, musím ti niečo povedať. Vieš.. už dlhšie .. sa mi páčiš. Si mladá a ... pekná a .. mamka je preč a .. ja mám chuť" "Čooooooo????" skočím mu do reči, to snáď nemyslí vážne!! To musí byť fór!!! Opäť sa pokusím postaviť, no nejde to. "Hej! Pusti ma! Okamžite! Lebo..." "Lebo čo? Si bezmocná. Nemáš sa ako brániť! Tak to prosím nerob ťažšie a prispôsob sa! Pokoj. Nebude to bolieť. Sľubujem." "Nie!!! Ani náhodou! Okamžite ma pusti! Ja ... budem kričať!" Chcela som začať kričať no vtedy sa Marek prisal svojimi hnusnými, slizkými perami na tie moje a tak mi zabránil vydať zo seba akýkoľvek zvuk. Ruky mi dal za chrbát a položil ma na gauč. Snažila som sa so sebou hádzať, kopať nohami proste som sa snažila zabrániť mu v tom čo sa chystal spraviť. No moje úsilie bolo márne. O chvíľočku som mala dole tepláky aj moje nohavičky. Ani som sa nenazdala a on mal spodnú časť odevu tiež dole. "Nebráň sa. Bude to tak jednoduchšie. Uvidíš ešte sa ti to zapáči." Fuuuj! On je nechutný. Keď som mala voľné ústa snažila som sa kričať najviac ako som vedela no nemalo to žiadny účinok. A potom sa začali muky. Nastal môj nahorší okamih v živote. Teda okrem ockovej smrti. Tú neprekoná nič. Marek do mňa pomaly vnikol a začal prirážať. Stále silnejšie a silnejšie. Neskutočne to bolelo. Tá bolesť sa ani nedá opísať. Doteraz som myslela, že najäčšia bolesť je keď mi v nemocnici pichali injekciu alebo brali krv. Ale je to oproti tomuto nič. Z očí sa mi začínajú liať slzy. Už ich nedokážem zastaviť. Tá bolesť je neskutočná no smútok vo mne je omnoho väčší. Prečo moje prvýkrát muselo byť práve takýmto spôsobom. .... Keď je Marek hotový a zjavne veľmi spokojný začne sa obliekať a povie: "Bolo to skvelé. Dokonca lepšie ako s tvojou mamičkou. Až na to že ona aspoň spolupracuje. Ale to časom tiež príde. Musíme si to jednoznačne ešte zopakovať. .... A ak o tomto niekomu povieš tak tvoja mamička pôjde za tvojím oteckom! Tak si rozmysli ako sa budeš chovať!" Keď dopovedal postavil sa a odišiel do spálne. Ja som išla okamžite do kúpeľne a v sprche som sa snažila tento hrozný zážitok zo seba zliať prameňmi horúcej vody. No veľmi to nepomáhalo. Keď som bola dostatočne čistá, obliekla som si pyžamo a rýchlo prebehla do detskej aby ma Marek nemohol zastaviť. V detskej som za sebou zatvorila dvere na kľúč, hodila som sa o posteľ a plakala som a plakala a plakala ....
Moje myšlienky zrazu prerušilo buchnutie dverí. Pozriem sa smerom dopredu a vidím, že do triedy vstúpil nejaký blondiak. Niečo hovorí. Vyberiem si sluchátka z uší a začnem sa sústrediť na to čo hovorí. "Dobrý deň pani profesorka. Prepáčte, že meškám ale zaspal som a zmeškal som autobus." profesorka mu na to odvetí: "No dnes tvoje ospravedlnenie nie je také originálne ako zvyčajne. Minulá výhovorka, keď si povedal, že po ceste bola hromadná nehoda autobusov a ty si musel pomáhať dávať prvú pomoc, bola vážne vtipná. Mohol si aj tentokrát vymyslieť niečo originálne. Ale nevadí Miro. Sadni si na miesto a nevyrušuj s Karolom ako zvyčajne." Miro (ako som usúdila z oslovenia profesorky) sa usmial a ešte dodal: "Veď vám vravím, že som zaspal. Nemal som čas vymýšľať výhovorky. Ale nabudúce to napravím." Celá trieda okrem mňa sa zasmeje. No vidím, že v tejto triede nuda nebude. No ja sa momentálne nedokážem zabávať. Pri spomienkach na ten osudný večer sa mi hrnú slzy do očí, no snažím sa ovládnuť a nevypustiť ich na povrch. Veď som predsa v triede medzi ľuďmi. Miro sa pomaly presúva od tabule na svoje miesto. Počkať on ide smerom ku mne! Snáď nesedí na mieste kde som teraz ja. Keď prechádza okolo mňa usmeje sa na mňa a nádherne sa pozdraví: "Ahoj". Pozdrav mu opätujem no usmiať sa nedokážem. Aj keď musím uznať, že Miro je fakt krásny chalan. Je dosť vysoký. Odhadujem tak cca 180 cm, má dlhé, strapaté, blonďaté vlasy a krásne zelenohnedé oči. Miro si sadne do lavice za mňa a začne viesť rozhovor s chalanom s dlhými kučeravými vlasmi. Podľa toho čo počujem tak sa volá Karol. "Čau Karči. To kto je tá baba v lavici pred nami?" "To je nejaká nová študentka. Volá sa tuším že Zuzka. Prisťahovala sa do Košíc len prednedávnom no veľa o nej neviem." "Ale musím povedať, že vyzerá dobre. Ale trápi ma, že má v očiach taký smutný výraz. Ani sa na mňa neusmiala keď som sa jej pozdravil." "No ty si sa nám snáď zamiloval Mirec. Fíha. To u teba nebýva zvykom." povedal Karol a začal sa rehotať. " "Hej jasné!" povedal Miro ironicky a pokračoval: "Nie nie. Len proste je taká... zaujímavá. Má v sebe takú zvláštnu iskru. Musím sa s ňou zoznámiť." Na to som zacítila slabé poklopkanie na svojom pleci. Otočila som sa a zbadala som blízko seba tie prenádherné zelenohnedé oči. "Ahoj. Ja som Miroslav Šmajda ale väčšina ľudí ma volá Mirec." povedal a zas nahodil ten jeho úsmev. "Ja som Zuzana Fedorová. A .. každý ma volá inak. Takže ma kľudne volaj ako len chceš." "Hmmm ... no tak ja nad tým porozmýšľam a určite vymyslím niečo originálne." vtedy sa zapojil do debaty aj Karol: "Mirec je vo vymýšľaní prezýviek macher takže o tom, že to bude originálne a vtipné nepochybuj. A inak ja som Karol. Môžeš ma volať Karči." Po tomto úvodnom zoznámení sme sa chvíľu ešte rozprávali. Chalani mi rozprávali kto sa ako volá a kto aký je. Hovorili mi o ich triede, aký sú kolektív a tak. Samozrejme mi porozprávali aj o niektorých profesoroch a aké finty na nich treba používať, no potom nás profesorka napomenula aby sme nevyrušovali ale dávali pozor. Mirec a Karči spolu aj naďalej debatovali, no ja som radšej už bola ticho a opäť som sa započúvala do pesničiek, tentokrát od skupiny Nirvana. Niekedy uvažujem či môj život neukončím tak ako to spravil spevák tejto skupiny Kurt Cobain, či nezačnem s drogami a tie by mi mohli byť aj osudné. A tak by som sa konečne mohla opäť stretnúť s mojím ockom.
Do konca hodiny som ponorená v myšlienkach o mojom živote. Opäť som sa vracala ku všetkým nepríjemným zážitkom za posledné dva roky. Našťastie ich nie je až tak veľa keďže moja mamka na služobné cesty chodí len občas, ale keď už odcestuje tak Marek to vždy naplno využíva. Stále je to rovnako nepríjemné ako to bolo po prvýkrát ale už to aspoň fyzicky tak nebolí. Už som si na to aj pomaly zvykla. Niežeby mi to už nevadilo alebo že by mi to bolo príjemné ... to ani zďaleka! Ale už pri tom nepociťujem až takú bolesť. Najhoršie je, keď chce Marek skúsiť niečo nové. Nejakú novú nechutnosť. To fakt neznášam. Ale bohužial na výber nemám. Vždy keď je už po tom, rýchlo sa bežím umyť a potom preplačem v posteli strašne veľa hodín. Vždy mi najviac pomáha hudba. Pri tej sa dokážem aspoň trochu vschopiť. Najhoršie je, že to ani nikomu nemôžem povedať. Keby som to čo i len náznakom niekomu povedala, mamka by určite skončila veľmi zle. Aspoň tak mi to Marek stále pripomína. Od tej doby čo ma takto zneužíva som nemala žiadneho chalana. Nemám nikoho o koho by som sa mohla oprieť, komu by som sa mohla vyplakať na ramene alebo kto by ma mohol objať keď mi je najhoršie. Vždy keď sa ku mne nejaký chalan čo i len priblíži alebo sa ma len omylom dotkne už sa celá klepem a mám obrovský strach. Pred týždňom sme sa presťahovali do Košíc kvôli Marekovej práci. Bývame v centre mesta v krásnom rodinnom dome. Dnes som prvýkrát musela ísť do školy aj keď nechápem prečo keďže je piatok. Veď som ešte ten jeden deň mohla ostať doma. Z čoho mám ale momentálne najväčší strach je budúci týždeň. Mamka v pondelok odchádza na služobnú cestu do Nórska a vráti sa až v Nedeľu. Takto dlho ma s tým sviniarom samú ešte nikdy nenechala. Bude to asi najťažší týždeň môjho života. Pri pomyslení na to mi z kútika oka vytečie malinká slzička. "Ty plačeš?" ozve sa Miro. Trhnem sebou, lebo som to vôbec nečakala a slzu rýchlo zotriem. Až potom si uvedomím, že už zvonilo a Miro stojí pred mojou lavicou a uprene sa na mňa díva. "Nie, nie. Len mi z toho svetla trochu slzia oči. To je v pohode." "Ja som len myslel či nechceš aby som ti ukázal školu. Aby si sa tu vyznala. Je veľká prestávka takže máme dosť času." Vtedy sa vo mne všetko rozklepalo. Pri predstave, že mám chodiť po celej škole sama s chalanom mi prišlo zle. "Ja ... nemám teraz čas. Musím ísť ešte za profesorkou dohodnúť s ňou nejaké veci. Tak sa maj." Povedala som a rýchlo som vstala a utekala za profesorkou aby mi už nestihol nič odpovedať. ... Zvyšok vyučovania prebehol celkom v poriadku. Zoznámila som sa s viacerými z triedy. Musím uznať, že väčšinou sú to všetko strašne zlatí ľudia. Miro ani Karol so mnou už do konca vyučovania nerozprávali. Stále keď som sa na Mira pozrela, tak mal taký smutný výraz v tvári a rýchlo odo mňa odvrátil pohľad. Po siedmej a zároveň poslednej vyučovacej hodine ku mne prišla Gabika, strašne milá osôbka, s ňou si rozumiem asi najlepšie z triedy, a pozvala ma po škole do mesta do klubu, že tam dnes idú viacerí z triedy a robí sa taká menšia oslava, lebo jeden spolužiak mal včera meniny. Keďže som nemala na poobedie žiadne plány súhlasila som. Aspoň nebudem musieť byť doma a plakať v mojej izbe na posteli a aspoň lepšie spoznám mojich nových spolužiakov. Napísala som SMSku mamke, že kde idem. Nemala s tým žiadny problém, len mi povedala, že do polnoci musím byť doma. O pár minút sme už boli na ceste do Beerhousu, ževraj je to jeden z najlepších košických klubov. Išli sme asi 15. Bola tam skvelá atmosféra. Dlho sme sa všetci rozprávali o všeličom možnom i nemožnom, každý rozprával nejaké zážitky zo života a potom som im aj ja povedala niečo o sebe. Väčšina pila aj dosť veľa alkoholu no mne stačila kofola. Dokonca som sa dozvedela aj jednu zaujímavú vec. A to, že Miro vie úžasne spievať a hrať na gitare. Keďže tam bolo aj malé pódium tak nám zaspieval pár pesničiek, hral pri tom na gitare spolu s Karolom a ešte jedným chalanom, myslím, že sa volá Milan. Takto sme sa bavili až do neskorých nočných hodín, až neprišiel čas kedy väčšina a aj ja sme museli ísť domov.
Keď som sa so všetkými rozlúčila a chystala som sa na odchod prišiel ku mne Miro a povedal: "No tak ako si sa bavila?" "Super. Bola tu úžasná atmosféra. A ten tvoj spev ... niečo nádherné! Spievaš krásne. Mal by si si s chalanmi založiť kapelu a mali by ste začať pracovať aj na svojich vlastných pesničkách." "Som rád, že sa ti môj spev páči. No, s chalanmi sme už nad tým aj rozmýšľali. Ale živiť sa hudbou je v dnešnej dobe bez známosti takmer nereálne. Ale ja sa budem stále snažiť robiť všetko preto aby sa môj sen splnil a aby som sa raz mohol hudbou živiť. A aj keď sa to nepodarí tak sa nikdy hudbe neprestanem venovať a spievať budem aj naďalej. A ... prečo si sa za celý večer ani raz neusmiala keď vravíš, že si sa bavila?" A sakra! Čo mu mám teraz povedať? Musím rýchlo niečo vymyslieť. "Noo ... vieš ... ja ... mám teraz také smutné obdobie trošku. ... No, rodinné záležitosti. Ale to nerieš. Nie je to až také zlé." "Tak keď to nie je až také zlé tak sa usmej. Prosím." Psím očiam, ktoré na mňa urobil sa nedá odolať takže som sa musela aspoň nasilu usmiať. Potom som si však uvedomila, že už by som sa mala ponáhľať domov. "Mirec prepáč ale ja už vážne musím ísť. Keď prídem neskoro mamka sa na mňa bude hnevať." "Jáj jasné. V pohode. Veď ja ťa odprevadím aby si sa nemusela v noci sama túlať po nebezpečnom meste, ktoré ani veľmi dobre nepoznáš." Nie. Len to nie. Nechcem ísť s ním cez celé mesto až ku mne domov. Ešte k tomu v noci. Ale zas na druhej strane, sama by som odtiaľ asi ani netrafila. Predsalen on to tu aspoň pozná. A vyzerá milo tak snáď to nie je hajzel. I keď aj Marek bol zo začiatku milý. No čo už. Ja to asi risknem. "A teba to nebude zdržiavať? Určite to nemáš po ceste. A určite aj teba doma čakajú rodičia." "Týmito hlúposťami sa netráp. Pre mňa je dôležitejšie aby si sa v poriadku dostala domov. Tak nevymýšľaj a poď!" "Ďakujem. Si strašne zlatý." povedala som, Miro sa len usmial a išli sme. "A kde to vlastne bývaš?" Spýtal sa keď sme vyšli z Beerhousu. "Na Kováčskej 49. Je to odtiaľto ďaleko?" "Nie, nie. Je to odtiaľ asi takých desať minút." Povedal a vydali sme sa na cestu. Počas chôdze sme sa ešte rozprávali o našich životoch. Zrazu som si uvedomila, že mi je s ním príjemne. Ale nie, to sa mi iste iba zdá! Vravím si. O chvíľu už zastavíme pred mojím domom. "Tak, ďakjem ti, že si ma odprevadil." "Nemáš zač Žužu." "Žužu???" opýtam sa prekvapene. "No veď som ti vravel, že ti vymyslím nejakú prezývku. A Žužu je podľa mňa veľmi milé." Keď sa nad tým zamyslím, uvedomím si, že má pravdu. Ale pri myšlienke, že ma odteraz bude stále volať Žužu mi prišlo smiešno a tak som sa zasmiala. "No konečne sa usmievaš. Tak sa mi páčiš. Mala by si sa usmievať oveľa častejšie. Pristane ti to a smiech je v živote veľmi dôležitý a ešte je aj zdravý." "No tak ja sa teda pokúsim." povedala som a chystala som sa otvoriť dvere, pred ktorými som stála. No v tom sa ku mne Miro začal pomaličky a nebezpečne približovať. Za iných okolností by som určite už dávno kričala na celú ulicu ale teraz mi v tom niečo bránilo. Niečo v mojom vnútri. Miro bol už len pár centimetrov odo mňa keď som chcela uhnúť, no on bol rýchlejší a stihol prilepiť svoje pery na moje. A ja som .... sa nebránila. Vychutnávala som si jeho príjemné bozky. Čo bolo prekvapivé. Dokonca mi to naháňalo strach. No po pár sekundách som sa spamätala a v hlave sa mi vynorili všetky tie nechutné bozky od Mareka a ich pokračovanie. Rýchlo som sa odtiahla, vykríkla som: "Nie!" a rýchlosťou blesku som otvorila dvere, vošla dnu a opäť som ich zabuchla. Odišla som od Mira bez vysvetlenia a dokonca aj bez pozdravu. Síce som sa mohla ešte vrátiť, no už by som to nedokázala. Nemohla by som sa mu pozrieť do očí. Pozdravila som sa mamke a Marekovi a utekala som po schodoch do svojej izby, kde som za sebou zatvorila dvere, ľahla som si na posteľ a po chvíli uvažovania nad dnešným dňom som poriadne unavená zaspala.