Ďakujem Ti 2

Víkend prešiel na počudovanie dosť rýchlo. Väčšinu času som strávila zatvorená v izbe a premýšľala som o Mirovi a o tom čo sa medzi nami stalo. Som veľmi zmätená. Na jednej strane sa mi veľmi páči ale zas na druhej strane ja s ním nikdy nedokážem mať normálny vzťah. Ja nemôžem mať normálny vzťah so žiadnym chalanom. Bojím sa, že by mi ublížil tak ako Marek. V pondelok ráno som sa zobudila už o šiestej lebo mamka odchádzala na letisko už takto skoro ráno. Ide na tú hnusnú cestu do Nórska a mne sa práve začína týždeň plný mne nepríjemných nechutností. Rozlúčim sa s mamkou, poprajem jej šťastnú cestu a nech sa jej darí, ona mi zas popraje veľa šťastia v škole a vraví mi aby som na slovo počúvala Mareka kým tu nebude. To je to najhoršie čo mi mohla povedať. Keď to vyslovila hneď som sa na Mareka pozrela a ten na mňa sebavedomo žmurkol a usmial sa na znak toho, že teraz som vlastne jeho majetok a budem musieť plniť každý jeho príkaz. Potom mamka odišla. Ja som išla do kuchyne naraňajkovať sa. Do misky som nasypala cereálie a zaliala som ich mliekom. Položila som ich na stôl a chystala som sa sadnúť si, keď tu zrazu prišiel ku mne Marek a zozadu ma silno objal. "Na ktorú dnes ideš do školy?" šepol mi do ucha. " Na prvú hodinu, ktorá začína o ôsmej." povedala som a v duchu som sa modlila aby odo mňa teraz nič nechcel. Veď mamka sotva zabuchla za sebou dvere a on sa na mňa už lepí. Čakala som, že toto bude až večer. "Paráda. To sa mi páči. To ešte stíhame jednu rýchlovku." na to sa zarehotal a otočil ma čelom k sebe. Boli sme prilepení telo na telo. Začal ma bozkávať na ústa a potom prechádzal na krk. Vtedy som zo zúfalstva vykríkla: "Prosím nie! Ja sa ponáhľam do školy. Prosím až večer. Ja teraz nechcem. Prosím," a už mi začínali stekať slzy po lícach, no moje slová boli prd platné. Marek ich absolútne odignoroval. Namiesto toho aby ma počúval, zhodil jednou rukou všetko z jedálenského stola. Poháre čo na ňom boli spadli na zem a rozbili sa. Miska to prežila no cereálie boli rozsypané po celej dlázke. Potom ma hodil na stôl a surovo ma začal vyzliekať. Najprv tričko, potom nohavice, ďalšou na rade bola moja podprsenka,  po nej nepokračoval vo vyzliekaní ale začal sa hrať s mojimi prsiami. Najprv ich hladil, potom ich stláčal, stále silnejšie a silnejšie, čo ma už začínalo bolieť, ale moje výkriky boli márne, vôbec mi to nepomáhalo, a potom ich začal bozkávať a jazykom obkrúžil moje bradavky. Keď sa toho dostatočne nabažil pokračoval v mapovaní môjho tela svojím jazykom. Popritom mi rýchlo vyzliekol nohavičky. Vtedy som začala kopať a hádzať sebou, udierala som do ňho rukami no nemalo to žiadny účinok. Marek sa iba zasmial a povedal: "Prestaň! Okamžite! Nepočula si svoju mamičku? Máš ma poslúchať! Tak ti teraz vravím, pekne si ľahni na ten stôl, nohy daj od seba a ani sa nepohni ak nechceš tvoju mamičku vidieť už iba v truhle!" To som naozaj nechcela a preto som ho radšej poslúchla. Ľahla som si na chrbát na stôl, nohy som dala od seba a nehýbala som sa. "No vidíš, že to ide. Takto sa mi to páči. Ách to je krásny pohľad na nahé, krásne telo mladej osemnástky. Toto by mi veľa mužov závidelo." Bolo mi z neho zle. Z tých jeho rečí sa mi dvíhal žalúdok. No nepohla som sa. Ani o milimeter. Potom ešte chvíľu pokračoval v mapovaní môjho nahého tela jazykom. Keď sa dostal k tej najcitlivejšej časti ženského tela, prestal, rýchlo zo seba zhodil nohavice a trenky, nohy mi dal ešte viac od seba, ľahol si na mňa a vnikol do mňa. Opäť. Stále prirážal. Viac a viac. Silnešie a silnejšie. Na tú bolesť som si už začínala zvykať takže som už ani veľmi nekričala. Keď bol už konečne po niekoľkých minútach spokojný obliekol sa a odišiel z kuchyne. Ja som bežala do kúpeľne, kde som sa osprchovala a dala ako tak do poriadku. Potom som sa obliekla, učesala a namaľovala, vzala som tašku a bežala do školy. Len tak tak som stihla dojsť pred zvonením. Sadla som si na to isté miesto ako v piatok, na lavicu som položila zošit a pero, do uší som si dala slúchatka a na mp3 som si pustila tentokrát Nirvanu. A započúvala som sa do melódie tej prekrásnej hudby.

Nevnímala som okolitý svet takže som si vôbec nevšimla kedy si ku mne prisadol Miro. Len ked som sa o pár minút otočila doprava, aby som zistila či už prišla profesorka skoro som dostala infarkt keď som ho zbadala. Vôbec som netušila, že sedí vedľa mňa a ako dlho vedľa mňa sedí. Rýchlo som si vybrala sluchátka z uší a pozdravila som sa mu: "Ahoj" "Čau" odzdravil sa mi Miro, no neusmieval sa pri tom. Ani ma to neprekvapuje po tom čo som piatok vyviedla. "Prečo sedíš pri mne? Veď ty sedíš s Karolom nie?" prelomila som ticho, ktoré trvalo možno minútu. "Karol je chorý. Celý týždeň nepríde do školy a ja nechcem sedieť sám tak som si sadol k tebe. Dúfam, že ti to nevadí." Najradšej by som mu povedala, že mi to vadí ale nechcela som byť hnusná. "No .. ani nie. V pohode." "Tak to som rád." povedal Miro a všimla som si, že chcel ešte niečo dodať, ale vtedy do triedy vstúpila profesorka matematiky, ktorá, ako mi Mirec v piatok povedal, je dosť prísna ale na hodinách je s ňou aj dosť veľká sranda. Počas matematiky sme neprehovorili ani slovo lebo sme sa sústredili na počítanie exponencionálnych funkcií. No teda sústredili- ako sa to vezme. Ja som nedávala vôbec pozor pretože ja matematike nerozumiem. Vôbec netuším čo to tam treba robiť. Takže ja som len opisovala príklady z tabule a počúvala mp3. Miro je zas môj úplný opak ako som si všimla. On každý príklad vypočítal ešte skôr ako bol výsledok na tabuli. On je v matike génius. Po hodine sa Miro jemne dotkol mojej ruky, zrejme mi chcel niečo povedať ale ja som ho nepočula keďže mi hudba šla dosť nahlas, a tak som sebou dosť prudko mykla lebo som sa zľakla. Rýchlo som vytiahla sluchátka z uší a pozrela som sa naňho. "Prepáč, nechcel som ťa naľakať. Nejdeš sa prejsť po chodbe? Poukazujem ti učebne, bufet, študovňu a tak. A musím sa s tebou porozprávať." "Ale veď teraz je len 5 minútová prestávka. To nestíhame." "Ale veď ďalšiu hodinu máme voľnú, takže máme dosť času." No výborne! Teraz sa mám ako vyhovoriť? Asi nemám inú možnosť len súhlasiť. "No tak dobre. Môžeme ísť." Pomaly sme vyšli z triedy, zabočili sme doprava a išli sme pozdĺž dlhej chodby. " Žužu, prečo si ty stále taká smutná? Nevrav mi, že máš ešte stále zlé obdobie. Alebo sa snáď stalo niečo vážne? V piatok si mi síce povedala čo sa stalo tvojmu ockovi, ale ja som myslel, že to ťa už prešlo, že si sa s tým už vyrovnala." "S tým sa nedá vyrovnať. To nie je tak ako u teba, že máš oboch rodičov, len nežijú spolu ale sú na odlišných miestach. Ty môžeš vidieť aj jedného aj druhého kedy len chceš." "No to máš síce pravdu, ale veď odvtedy už prešlo sedem rokov. Neverím, že celé to obdobie si takáto smutná." "No ... nie som. Je pravda, že s ockovou smrťou som sa už zčasti zmierila, ale ja... vieš čo Mirec .. ja o tom nechcem rozprávať. Nemám na to náladu." "V pohode. Ak nechceš ja ťa nebudem do ničoho nútiť. Ale keď chceš mne môžeš povedať a zdôveriť sa mi s hocičím. Ja ti rád pomôžem ak to bude v mojích silách." "Tak to pochybujem." "Ja to myslím vážne. Mne môžeš veriť. Ale ja som ti chcel inú vec povedať. A inak. Tu," ukázal na dvere napravo,"je učebňa informatiky a hneď vedľa má kabinet naša triedna." pozrela som sa na dvere a fakt tam bolo napísané, že učebňa informatiky. "Chcel som sa ťa opýtať, že čo to malo v piatok znamenať? To pred tvojím domom? Prečo si sa mi ani nepozdravila?" Zastali sme pred veľkým schodiskom. Bola som ticho. Nevedela som čo mu na to povedať. Po niekoľkých sekundách ticha som nakoniec povedala: "Vieš Mirec .. ja ... urobila som veľkú chybu. Ja som vôbec nemala súhlasiť s tým, že ma odprevadíš domov. Mala som ísť sama. Určite by som trafila. A prosím ťa zabudnime na ten  ....bozk. A prepáč mi,  že som sa s tebou ani nerozlúčila ale ... bola som šokovaná z toho čo sa stalo. A teraz už musím ísť." povedala som a chcela som sa rozbehnúť preč, no Miro ma chytil za ruku a zastavil ma. Ja som sa mu automaticky hneď vytrhla, no už som neutekala. "Čo sa stalo, stalo sa. Ale ak na to cheš zabudnúť tak ja ťa nebudem presviedčať, ale ja na to nikdy nezabudnem. Pre mňa to bol krásny zážitok. Tak poďme teda ďalej aby som ti ukázal aj zvyšok školy."

Mirec mi poukazoval celú školu. Povedal mi ako sa dostať do jednotlivých učební čo najrýchlejšie a ku každému miestu prihodil nejakú vtipnú historku. ... Dni ubiehali pomerne rýchlo. Každý večer ma doma čakali muky, ráno som vstala vždy skoro keď Marek ešte spal a rýchlo som sa ponáhľala do školy. V škole to bolo celkom fajn. Učivo nebolo veľmi náročné, celkom som ho zvládala až na matematiku a chémiu, profesorky boli tiež fajn až na pár výnimiek, ale tie sa nájdu na každej škole a triedny kolektív bol úžasný. Postupne som sa spoznávala so všetkými. Najviac som sa bavila asi s Gabikou, strašne milou holkou, sedela som celý týždeň s Mirom,  s ktorým som mala tiež dobrý vzťah. Piatkovú noc sme už nespomínali. Akoby ani neexistovala. Rozprávali sme sa o všeličom možnom. Jemu som sa fakt mohla zdôveriť o všetkom. Samozrejme okrem toho čo prežívam s Marekom. A aj on je ku mne veľmi úprimný a stále mi rozpráva o jeho zážitkoch s jeho malým päťročným nevlastným bračekom a o jeho rodine. Stále mi povie novú, a novú historku, ktorú zažil na nejakom školskom výlete alebo na nejakej akcii s kamarátmi. Po škole som väčšinou stále išla s niekým vonku a domov som sa snažila prísť čo najneskôr ako sa to dalo. Ale Marekovi som sa nikdy nevyhla. Už aj  keď som začínala byť šťastná, keď sa mi mihol úsmev na tvári, hneď som si uvedomila čo ma doma čaká a opäť ma zaplavil smútok. Keď sa mamka vrátila z Nórska, nastalo trošku lepšie obdobie, ale Marek si aj tak vždy našiel nejakú príležitosť kedy ma pretiahnuť. A keď nemohol to, tak sa ma aspoň dotýkal na citlivých miestach, keď mamka nebola na blízku. ..... Ubehli asi dva-tri mesiace a ja som si na život v Košiciach už takmer zvykla. A páčilo sa mi tu. Sú tu strašne zlatí ľudia. A je tu taká dobrá pohodová atmosféra. Dokonca už som naberala aj košický prízvuk. S Mirom som trávila dosť času aj mimo školy. Väčšinou sme sa po škole chodili prejsť do parku, alebo sme zašli na kávu a preberali sme všelijaké možné i nemožné témy. Často s nami však bol aj niekto iný. Najčastejšie to bol Karči. Musím uznať, že oni dvaja sú nerozlučná dvojka. Tí vedia stále vymyslieť nejakú bláznovinu a dokonca už sa im mnohokrát podarilo vyčariť úsmev na mojej tvári. Keď sme však s Mirom sami, stále si všimnem ako sa na mňa pozerá. Nie je to taký bežný kamarátsky pohľad. Je na ňom vidno, že by chcel niečo viac. Ja mu však dávam jasne najavo,  že sme iba dobrí kamaráti, nič viac. Keď sa ma sem-tam mimovoľne dotkne, ja sa automaticky myknem, lebo stále sa mi pred očami zjaví Marekova odporná tvár. ....

...Bolo to koncom júna. Známky sa nám pomaly uzatvárali, všetci sme si ešte narýchlo opravovali čo sa dalo, písali sme posledné koncoročné testy, ale zároveň sme si aj začali užívať prvé horúčavy a prvé letné dni. A jedného dňa nám profesorka matematiky oznámila, že na ďalšej hodine budeme písať záverečný test z celého polročného učiva. No super! Nič horšie sa nemohlo stať! Ja matiku vôbec nechápem, stojím medzi trojkou a štvorkou a ako sa poznám ten test pokazím a na vysvedčení budem mať štvorku a mamka mi potom dá domáce väzenie na celé prázdniny a to bude horor, lebo Marek si určite v práci vybaví dovolenku a ja budem mať celé prázdniny skazené. Zosmutnela som. Len tak tak, že som sa nerozplakala. Miro si to všimol a hneď ma začal upokojovať. "Žužu neboj. Ten test hravo zvládneš. Bude to v pohode, uvidíš." "Nie Mirec, nebude! Ja tú matiku vôbec nechápem. Funkcie sú pre mňa nočná mora," samozrejme pre mňa je nočnou morou niečo iné, ale to Mirovi nemôžem povedať, "A keď budem mať na vysvedčení štvorku dostanem domáce väzenie na celé prázdniny. A to neprežijem!" "Kľud, neboj sa. Ja ťa to doučím. Príďeš zajtra po škole ku mne a všetko ti vysvetlím. Uvidíš,  dobre to dopadne a žiadne väzenie nebudeš mať. Tieto prázdniny si predsa musíme poriadne užiť. Veď sú to posledné prázdniny pred maturitným ročníkom." "K tebe? Akože k tebe domov? .. Ale..." "Aké ale? Žiadne ale nechcem počuť! Chceš mať z matiky trojku na vysvedčku? Chceš! Tak prídeš ku mne. Neboj mojej mamke to vadiť nebude a tvoji rodičia si myslím, že s tým nebudú mať problém." povedal a usmial sa. Zjavne si myslí aký je dokonalý, že vymyslel takýto geniálny plán. Ale ja mu na to neskočím. Táto situácia sa mu dokonale hodí do jeho diabolského plánu. Chce ma pozvať k sebe, tam ma pretiahne, potom ma odkopne ako nejakú handru, alebo sa mi bude vyhrážať, že ak o tom niekomu poviem alebo ak si to s ním ešte niekedy nezopakujem, tak že zabije nejakého mne blízkeho človeka. A to ja nechcem. Tie jeho výhovorky, že doučovanie matiky. No jasné! Už to vidím. Ale čo keď mi neklame? Čo keď to myslí vážne? Nie, nie, to je blbosť! Čo mám teraz robiť? Keď ja nemám vlastne inú možnosť. A celý čas čo sa poznáme sa ku mne správa tak milo. Žeby to bola len pretvárka? "Tak prídeš?" prelomí ticho, ktoré nastalo. "No ... ja... neviem ... " "Snáď sa ma nebojíš?!" povie so smiechom. "Nie, nie, len ja ..." neviem čo mu mám povedať. Asi mi nezostáva nič iné ako súhlasiť. ... Nakoiec sa dohodneme, že zajtra po škole pôjdeme k Mirovi a tam ma tú matiku doučí.

Po škole som išla ešte s Gabikou na kofolu, tentokrát som výnimočne nešla s Mirom, pretože si s chalanmi zakladajú kapelu a potrebujú okolo toho vyriešiť nejaké veci. Gabiky som sa pýtala na jej názor na Mira. Ona ho predsa pozná dlhšie ako ja, takže vie lepšie aký je. Povedala mi, že on je strašne zlatý chalan, je s ním stále veľká sranda, že je veľký romantik a že on by dievčaťu nikdy neublížil. Proste jedným slovom je to fajn chalan. To ma aspoň trochu upokojilo. Keď som prišla domov, mamke som oznámila svoje plány na zajtrajšie poobedie. Nemala žiadne námietky, čo ma potešilo, ale mala pre mňa aj zlú správu. "Zajtra ráno musím ísť opäť do Nórska. Ale teraz už len na štyri dni. Tak tu budete s Marekom pár dni sami. Takže buď dobrá a poslúchaj ho!" No skvelé! Už len toto mi chýbalo!  "Jasné mami. Ako vždy." povedala a utekala som do svojej izby, kde som sa opäť topila vo svojich slzách. Na druhý deň som vstala skôr ako inokedy. Ešte aj mamka bola doma. Vedela som však,  že keby som doma ostala dlhšie ako ona Marek by to hneď využil a preto som sa radšej ponáhľala do školy. V škole bol celkom fajn deň. Dokonca sme nepísali ani jeden test čo ma fakt prekvapilo. A po škole sme sa s Mirom vybrali k nemu,  tak ako sme sa dohodli. Cesta trvala nejakých 15 minút keďže sme išli autobusom. Jeho byt bol prekrásny. Mal takú príjemnú vôňu. Aj keď je len trojizbový je to tu také priestranné a zároveň aj útulné. Mirec mi oznámil, že jeho mamka príde domov až okolo deviatej, takže máme voľný byt. Hneď sme sa pustili do matiky,  aby sme to všetko stihli. Ja som v nej fakt trdlo. Ale našťastie mám dobrého učiteľa, takže už tomu pomaly aj začínam rozumieť. Po takých troch hodinkách sme boli na konci a mala som pocit, že to všetko viem. Dokonca sa na zajtrajší test aj začínam tešiť. Miro mi dal ešte pár príkladov na precvičenie a keď videl, že som ich vyriešila všetky správne mal z toho veľkú radosť. "No tak ja už asi pôjdem." povedala som, zatvorila som zošit a vložila ho do tašky. Chcela som sa postaviť, keď tu zrazu sa ozval Mirec: "Ani náhodou. Po takom usilovnom štúdiu si zaslúžiš odmenu. Ráno som pripravil fajný šalát z čerstvej zeleniny a ovocia. Je to taká moja špecialita. Takže teraz sa pôjdeme najesť. Určite si už aj hladná." Videla som, že by nemalo cenu namietať, tak som išla za Mirom do kuchyne. Tam vytiahol z chladničky misu so šalátom a každému nabral na tanier. Položil to na stôl, dal k tomu príbor a cereálne žemle. Obaja sme si sadli k stolu a dobre sme sa najedli. "Ďakujem ti Miro. Bolo to fakt skvelé. Veľmi mi ten šalát chutil. Niekedy mi musíš dať recept." "Tak to nie! To je tajomstvo šéfkuchára." povedal a zasmial sa. Potom som sa postavila na odchod. Miro sa postavil tiež. Pozrela som sa mu do tých jeho prekrásnych zeleno hnedých očí a takmer som sa v ich kráse utopila. Mirec sa ku mne začal pomaličky približovať. Keď naše tváre delila už len pár milimetrrová vzdialenosť, zastavil a čakal ako zareagujem. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a .. vzdialenosť medzi nami som zrušila a pobozkala som ho.  On mi bozk opätoval. No netrvalo dlho a pred sebou som zazrela Marekovu tvár. Okamžite som sa odtrhla a až potom som si uvedomila, že to bol len prelud. Ja asi nikdy nedokážem viesť normálny život bez toho aby som pred sebou nevidela Mareka. "Miro prepáč. Ja .. ja nemôžem. Ďakujem ti za doučko z matiky ale ja už musím ísť. Vidíme sa zajtra v škole." povedala som so sklopenou hlavou a odkráčala som do Mirovej izby po moju školskú tašku. Keď som vošla do izby, zastavila som a poobzerala som sa dookola. Ako je tu príjemne. Tak útulne. Pomaly som prešla k oknu. Miro má z neho nádherný výhľad na takmer celé Košice. Stála som pri okne a rozmýšľala som. Prečo práve ja? Prečo práve ja musím mať takýto osud? Nemôže aj mňa aspoň raz v živote stretnúť šťastie? Počas  týchto myšlienok mi z očí začali tiecť pramienky sĺz. Bože kde sa tie slzy vo mne ešte berú? Veď už som ich v živote vyronila strašne veľa. Ako je možné, že dokážem ešte stále plakať? "Žužu? Prečo plačeš? Spravil som ti niečo? Ublížil som ti nejako? ... Prosím odpovedz mi. Chcem vedieť kde robím chybu." vraví Mirec sediac na svojej posteli. "Chyba nie je v tebe Miro." "Tam potom kde je chyba? Nerozumiem tomu. Niekedy si milá, zlatá, usmievavá, proste v pohode holka. Inokedy si zas smutná, nedôverčivá a ustráchaná ako malá myška. Prečo? Deje sa niečo?" Ešte stále sledujem ruch v meste z okna, pri ktorom stojím. Ako krásne slnko osvetľuje jednotlivé budovy, ako rýchlo sa ponáhľajú autá domov alebo za prácou, ako jemne sa pohybujú listy na konároch stromov, ako v každom jednom byte sa odohráva iný životný príbeh. Ale prečo práve v tom kde sa nachádzam ja musí byť ten príbeh taký smutný? "Chyba je vo mne." poviem a otočím sa k Mirovi. Mojimi uslzenými očami hľadím do tých jeho, ktoré teraz majú ustráchaný a zároveň nechápavý výraz. "Ale ja ti to nemôžem povedať. Aj keby som veľmi chcela. Ja proste nemôžem." "Ale môžeš. Poď sem, sadni si ku mne a rozprávaj. Pomôžem ti. Uvidíš." chvíľu som váhalaa, no nakoniec som prišla k posteli a sadla si vedľa Mira. "Miro ja ... neviem kde mám začať. Je to pre mňa veľmi ťažké. Ešte som to nikomu nepovedala. A ani by som nemala. Teraz strašne riskujem. Keď ti to poviem tak možno už nikdy neuvidím moju mamku. Ale ty mi za to stojíš." povedala som a zadívala som sa na Mira. Ten sa tváril ešte nechápavejšie a šokovanejšie ako predtým. Chytil ma za ruku a počúval ma bez povedania čo i len jediného slovo. Vyrozprávala som mu môj celý životný príbeh. Od začiatku. A pravdivo. Niekedy som mala pocit, že sa neovládne, vyskočí z postele a okamžite pôjde Mareka zabiť. Ale ovládol sa. Počúval ma trpezlivo. Každý jeden detail,  ktorý som spomenula sa zaryl do jeho hlavy. Keď som skončila až potom som si uvedomila čo všetko som za posledných sedem a hlavne posledné dva roky prežila. Zistila som, že takto vypovedané to znie ešte horšie ako keď je to len v mojej hlave a keď nad tým uvažujem. Rozplakala som sa ešte viac. Už som moje slzy nedokázala zastaviť. Stále sa liali z mojich očí ako Niagarské vodopády. Miro na to zjavne nemal slov. Alebo ich mal toľko, že nevedel ako začať. Preto radšej nič nepovedal len ma pevne objal a hladil ma po chrbte. "Neboj Žužu. Už bude dobre. Si tu so mnou. Nemáš sa čoho báť. Všetko bude dobré. Ja to nejako vyriešim." Snažil sa ma upokojiť, no nemalo to veľký účinok. Keď som po niekoľkých minútach konečne prestala plakať, odtiahla som sa od Mira a povedala som mu: "Ďakujem ti. Ja sa len bojím, že nikdy nedokážem nikoho milovať. Naozaj milovať. Chcela by som niekedy zažiť ten pocit, keď sa dvaja majú skutočne radi a spravili by pre toho druhého čokoľvek. Ale to ja nikdy nedokážem. Veď vidíš čo sa deje pri obyčajnom bozku. Stále sa mi pred očami zjaví Marekova tvár, spomeniem si na všetky tie zážitky a celá sa roztrasiem a hneď sa odtiahnem." "Neboj sa. Aj ty ten pocit zažiješ. Ja ti ukážem čo je to láska. Ty to dokážeš. Len musíš prekonať vlastný strach. Musíš začať opäť veriť ľuďom. Viem, že to máš veľmi ťažké. Ja by som v žiadnom prípade nechcel byť na tvojom mieste. To čo prežívaš ty si nedokáže takmer nikto predstaviť. Máš to naozaj ťažké. Ale ja ti dokážem, že láska existuje, že aj ty môžeš zažiť ten krásny pocit byť niekoho polovičkou. Len mi prosím ťa ver." Bála som sa toho čo chcel Miro spraviť. no verila som mu. Vedela som, že mi neublíži. On je výnimočný človek. Takých ako je on je na svete veľmi málo.

Miro mi vzal ruky do jeho dlaní. Pozrel sa na mňa,  pomaly sa ku mne priblížil a nežne priložil svoje pery na moje. Začal sa do nich vpíjať. Pomaly sme sa bozkávali. Už aj ja som sa do toho začala pripájať. Bozky, ktoré začínali byť vášnivejšie, som Mirovi s radosťou opätovala. Keď sa Miro na chvíľočku odtiahol aby sme sa obaja mohli nadýchnuť, povedal mi: "Milujem ťa. Chcem aby si bola šťastná. Chcem aby si bola ten najšťastnejší človek na svete. A tým najšťastnejším človekom ťa chcem spraviť ja. Prosím dovoľ mi to." Keď dohovoril opäť ma začal bozkávať, no po  chvíľke sa ústami presunul k môjmu uchu a zašepkal mi doň: "Veríš mi?" Ja som mu odvetila: "Si jediný človek, ktorému verím. Ešte nikdy som nikomu neverila tak ako tebe. Chcem byť šťastná. Chcem zažiť lásku." a na dôkaz toho, že to myslím úprimne, som ho pobozkala. Pri každom jednom bozku aj pri každom jednom dotyku som si spomenula na Mareka. Ale snažila som sa môj strach prekonať. Kvôli Mirovi. Ešte chvíľu sme sa bozkávali. Potom mi Mirec "zablúdil" rukou pod tričko, ktoré mi onedlho vyzliekol a hodil na zem. Opatrne ma položil na posteľ, kde ma ešte stále bozkával a postupne a veľmi nežne postupoval nižšie na môj krk, ktorý bol obdarovaný množstvom príjemných bozkov. Pomaličky som sa začínala uvoľnovať a už som sa ani tak nebála. Mirovi som verila. Viem, že by mi neublížil. Po chvíľke som sa aj ja odhodlala vyzliecť mu tričko. O niečo neskôr sme už boli obaja nahí. Ale ešte sme sa len maznali. Užívali sme si rozpálené telo toho druhého. Bozkávali sme sa a hladili po rôznych častiach tela. Bolo to príjemné. Nikdy predtým som si nemyslela, že by som mohla zažiť niečo tak krásne, príjemné a vzrušujúce. Mirec sa na chvíľu zastavil a zahľadil sa mi do očí. Po pár sekundách prehovoril: "Môžem? Si už na to pripravená?"opýtal sa ma. Nevedela som čo na to odpovedať. Na jednej strane som bola veľmi vzrušená a strašne som po tom túžila, už som sa nevedela dočkať. No na druhej strane som sa bála. Ani neviem čoho. Asi toho, že to bude bolieť. Alebo, že mi to pripomenie nejaký nepríjemný zážitok. No vášeň a túžba po Mirovi bola vo mne väčšia ako strach. "Áno. Verím ti." povedala som napokon. Miro sa usmial, pohladil ma po tvári, pobozkal ma a veľmi opatrne do mňa vnikol. Chvíľu vo mne zotrval a potom začal prirážať. Prírazy sa stále stupňovali. Dokonca o chvíľu som už aj ja svojím telom ponádala Mira k tomu aby pridal.Svoje výkriky sme navzájom utišovali bozkami. Po chvíli sme obaja vyvrcholili a potom sme sa zvalili vedľa seba na posteľ. Mirec nás prikryl dekou a potom sme odnú chvíľu nič nehovorili. Nebolo treba. Obaja sme spokojne ležali a užívali sme si prítomnosť toho druhého. Bolo nám spolu veľmi dobre. Kiež by tento okamih trval večne. Pocit vo mne, pocit neskutočného šťastia sa slovami ani nedal opísať. Práve som prežila asi najkrajšie minúty môjho života. Konečne má môj život zmysel. Konečne som zistila, že život nie je taký tmavý aký som ho doteraz videla. "Bolo to úžasné." preniesol do ticha Mirec. "Ďakujem ti. Ďakujem za všetko čo pre mňa robíš. Toto bol môj najkrajší zážitok za celý život. Vďaka tebe mám opäť chuť žiť." povedala som a otočila som sa k Mirovi. Ten ma objal a pobozkal ma na vlasy. Takto sme ležali ešte chvíľku, no potom sme sa začali obliekať, pretože Miro ma chcel zobrať ešte vonku na prechádzku. Keďže domov som mohla prísť až o desiatej a na zajtra sa mi učiť už netrebalo a bolo ešte len štvrť na sedem tak som súhlasila. Onedlho sme už vychádzali z bytu, ruka v ruke a užívali sme si teplé lúče letného slniečka. Neďaleko bol les kde ma Mirec zaviedol. Celý čas sme debatovali o všeličom možnom. Preberali sme témy od školy,  cez sociálne problémy ľudstva až po naše predstavy o budúcnosti. S Mirom je neskutočná zábava. Dokáže ma rozosmiať stále. Je mi s ním veľmi dobre. Chcem s ním zostať naveky. Škoda, že sa to nedá. S Mirom sme strávili nádherný podvečer. Dokonca sme na jednej lúke uprostred lesíka pozorovali západ slnka, ktorý bol očarujúci. Okolo pol desiatej ma Miro odprevadil domov. Pred domom ma ešte pobozkal na rozlúčku a o chvíľu zahol za roh ulice. Keď som prišla domov Marek už našťastie spal. Rýchlo som bežala do svojej izby, kde som sa zvalila na posteľ a premýšľala som o dnešnom nádhernom poobedí. V hlave som si prehrávala tie nezabudnuteľné okamihy stálle dokola a to ma ukolísalo k spánku.

Na druhý deň ráno som pre istotu vstala skoro a ponáhľala som sa do školy. Tam ma už na vrátnici čakal Mirec. Keď ma zbadal, hneď prišiel ku mne, pobozkal ma a povedal: "Prajem krásne ránko. Ako si sa mi vyspinkala?" "Ahojky Mirec" odpovedala som "výborne. Vďaka tebe. A ty?" "Celkom dobre. Len si mi veľmi chýbala." Celé vyučovanie sme strávili spolu.  Počas jednej voľnej hodiny sme šli s Mirom na dvor a Miro si so sebou vzal aj gitaru, čo mi bolo dosť divné. "Žužu, mám pre teba prekvapko." "Fíha. Tak sem s ním! Som zvedavá čo za šialenosť si zas vymyslel." Miro vybral gitaru z puzdra, naladil ju a pomaly a ladne začínal prechádzať prstami po jednotlivých strunách, čo vydávalo prekrásne tóny.  O chvíľu k tomu pripojil aj spev: " .... I would do anything to make this situation good and better than this and I would do anything to keep you as a secret I don´t wanna miss. And I just wanna hold you, wanna hug you, wanna kiss you once, kiss you and make it last forever .... " to ... je ... prekrásne ... normálne nemám slov ... " Ty plačeš?" ozve sa Miro keď dlhšiu chvíľu nepoviem ani slovo. "Áno plačem" poviem keď si uvedomím, že po lícach mi stekajú slzy. " ale od radosti. Ďakujem ti. Toto som si vôbec nezaslúžila." "Máš pravdu ty by si si zaslúžila  oveľa viac." "Ale Mirec, prestaň. Veď ja sa ti za toto všetko ani nemám ako odvďačiť. Ty si toho pre mňa spravil tak veľa. A ja ..." "Pšššt ! Už nevrav nič! Ty si to najlepšie a najkrajšie čo ma v živote mohlo stretnúť. Mne ku šťastiu už nič iné netreba." povedal a chvíľu sme sa na seba usmievali až potom sme sa začali bozkávať. Po chvíľke som  opäť prehovorila: "Pozývam ťa k sebe dnes na večeru. Mamka je na službnej ceste a Marek by sa dnes mal vrátiť až okolo deviatej. Niečo fajného pripravím a spravíme si pekný podvečer. Čo ty na to?" "Ja súhlasím. už teraz sa teším. Tak o piatej? Môže byť?" "Áno. O piatej u mňa. Kde bývam vieš, takže v tom by problém nemal byť." Zvyšok hodiny a a j vyučovania sme strávili spolu. ...Keď som prišla domov, začala som najprv upratovať. Rýchlo som odložila veci, ktoré boli porozkladané do skriniek, povysávala som a utrela som prach. Ešte som mala dve hodinky tak som išla do sprchy. Umyla som sa, vysušila a vyžehlila som si vlasy a namaľovala som sa. Na seba som si dala Krátku riflovú sukňu a biele tričko na ramienka, na ktorom bolo vpredu jedno obrovské červené srdce a cez neho bolo napísané : My heart beats only for you. Toto tričko me raz doniesla mamka z Rakúska zo služobnej cesty. Ešte nikdy som ho na sebe nemala. Nemala som dôvod obliekať si ho. Ale myslím, že dnes je ten správny moment kedy by som si ho mala obliecť. Pretože moje srdce naozaj bije iba pre Mira. Keď som mala všetko pripravené pustila som sa do varenia. Nechcela som variť niečo veľmi komplikované pretože by to dlho trvalo a možno by sa mi to ani nepodarilo. Keďže Mirec je vegetarián, tak mäso je hneď vylúčené. Nakoniec som sa rozhodla. že spravím cestovinový šalát podľa receptu mojej mamky. je to taká jej špecialita. Snád sa mi vydarí. Najprv som si dala variť cestoviny a potom som vybrala rôzne druhy zeleniny, umyla som ich a začala som ich krájať. Onedlho buchnú vchodové dvere. Zľakla som sa, pretože som to vôbec nečakala. Idem sa preto pozrieť do chodby. No tam nkto nie je. To sa mi teda asi len zdalo. Vrátim sa do kuchyne a keďže si na hodinkách všimnem, že je už o 15 minút päť, poponáhľam sa. Krájam posledný kúsok papriky, keď ma niekto zozadu objíme a silno sa na mňa pritisne. "Fíha. Čo fajného mi varíš?" spýta sa Marek tým jeho odporným, slizským hlasom. "To nie je pre teba." Odpoviem stroho a snažím sa ho odo mňa rukami odtlačiť čo je však ako zvyčajne neúspešné. "Tak pre koho?" keď mu chcem odpovedať, nenechá ma prehovoriť a pokračuje: "Ale to je vlastne jedno. V práci som dnes skončil trošku skôr a keď ťa tu vidím takú sexi v tej krátkej minisukni  ako sa tu zvŕtaš okolo kuchynskej linky, tak mám na yeba strašnú chuť." dokončí monológ a slastne mi zavzdychá do ucha z čoho mi je zle. Otočí ma čelom k sebe a začne ma bozkávať. " Prestaň!" kričím pomedzi bozky " Dosť! .. Ja už nechcem. .. Prestaň! ... Okamžite ma pusti!" No Marek ma ignoruje. Rukou ma hladí na nohe. Prechádza od kolena stále vyššie a vyšie až sa dostáva pod sukňu,  kde ma hladí aj na intímnom mieste. Ale to mi je už vážne nepríjemné. Už toho mám dosť. Ja to už ďalej nevydržím. Celou svojou silou ho od seba odstrčím a zvriesknem naňho: "Prestaň! Prestaň s tým už! Ja už to viac nechcem! Nebudeš sa už viac ku mne správať ako k nejakej handre .. " ani sama neviem kde sa tie všetky odvážne slová vo mne berú. No obávam sa, že ani toto mi nepomôže. Marek sa ku mne približuje. Keď už sa svojím telom dotýka toho môjho, začnem cúvať a narazím do linky. " Fíha. Tak ty si zrazu nejaká smelá. Čo sa to stalo? Ale to nevadí. Veď ty aj tak spravíš čo ja chcem. Takže pekne kráasne dole sukňu a ide sa na to." "Nie! Ja ťa už nebudem počúvať. Ja už nechcem ..." " Ale, ale ... Tak ty už mamičku neľúbiš? Ja som si myslel, že necheš aby sa jej niečo stalo." " Mojej mamke neublížiš! Ja ju ochránim. Spolu s Mirom!" "Aha! Takže ty máš chalana a už si mu všetko stihla vykecať. No pekne, pekne. Tak toto si nemala robiť." Povie a schmatne nožík, ktorý sa nachádza naľavo odo mňa na linke.

"Tak teraz ma dobre počúvaj!" povie a nôž mi priloží ku krku. "Ak nechceš zomrieť,  čo najskôr sa rozídeš s tým tvojím debilom. Kľudne mu aj teraz môžeš zavolať a povedať mu, že mu dávaš kopačky, to čo si mu o mne vykecala mu povieš, že si si vymyslela a už sa s ním nikdy nestretneš. A potom ma budeš počúvať a plniť každý môj príkaz! Rozumieš?" skôr ako mu na to stihnem odpovedať ozve sa zvonček od vchodových dverí. Viem, že to je Miro. Určite to je on. Preto z celej sily zvriesknem:" Miroooooo! Pomoooooooooc!" No to som asi nemala robiť, lebo v tom momente som zacítila pálivú bolesťv ľavej časti môjho hrudníka. Marek ma pustil a odbehol bohvie kam. Zrazu sa mi podlomili kolená a ja padám na zem. Rukou si automaticky chytím prepichnuté miesto na mojom tele a snažím sa ho utesniť aby som stratila čo najmenej krvi. Bolesť je taká silná, že nedokážem ani kričať. Nedokážem sa ani pohnúť. Už len nehybne ležím na studenej kuchynskej dlážke a všade cítim pach krvi. Začujem buchot. Netuším odkiaľ prichádza. Nezostáva mi nič iné len čakať. Za pár sekúnd sa predo mnou zjaví niečo krásne. Najprv si myslím, že je to anjel,  ale keď z jeho úst začnú vyliezať len ťažko chápateľné slová, pochopím, že to je Miro. "Miro" vidám zo seba po chvílke snaženia sa. "Tu som Zuzi. Neboj už je dobre. Už som zavolal sanitku. O chvíľu sú tu. Len nesmieš zaspať. Hovor so mnou. prosím. Nezatváraj tie tvoje prekrásne očká. Zuzi. Zuzanka. Žužu, počuješ ma ?" vraví Miro nežným a ustráchaným hlasom, pričom mi jednou rukou podopiera chrbát a druhú silne tisne na moju, už celú od krvi. "Miro. Ďakujem ti." "Ale veď ty mi nemáš za čo ďakovať..." chce ešte niečo povedať no ja mu skočím do reči: "Prosím nechaj ma dohovoriť. Ja ti to musím povedať. Nevládzem,  ale predsa je môja túžba po tom aby si to vedel silnejšia. Silnejšia ako bolesť, ktorá preniká do všetkých častí môjho zničeného tela." Na chvíľku sa odmlčím aby som nabrala trochuh síl a potom pokračujem: "Si pre mňa to najlepšie čo ma mohlo v živote stretnúť. Tebe vďačím za strašne veľa. Posledné mesiace boli najkrajšie v mojom živote. Nevymenila by som ich takmer za nič." takmer preto, lebo samozrejme, že by som ich vymenila za život môjho ocka, ktorého pravdepodobne už čoskoro uvidím. Po chvíľke pokračujem: "Vďaka tebe som zistila, čo je to láska. Aký  krásny a nepredvídateľný cit to je. Objavila som všetky zákutia tohto prekrásneho citu. Ďakujem ti, že si mi ukázal ako žiť a ako sa tešiť zo života. Sľubujem, že pri tebe budem stále stáť, budem ťa ochraňovať a dávať na teba pozor. Nedopustím aby sa ti niečo stalo. Rozdávaj lásku a chuť do života ďalej. Všetkým ľuďom, ktorých stretneš. Teš sa z každého nového dňa a užívaj si ho naplno. A prosím nesmúť za mnou. Nájdi si inú babu, ktorá ťa bude milovať aspoň tak ako ťa milujem ja a buď s ňou šťastný. S chalanmi si založte kapelu a tvorte hudbu. Hrajte ľuďom pre radosť. Bavte sa a užívajte si život. Miro ja viem, že ty to v živote dotiahneš veľmi ďaleko. Si veľmi šikovný a inteligentný človek. Prosím nezabudni na mňa. Milujem ťa. Ďakujem ti." potom som sa odmlčala nadlhšie pretože tento môj monológ ma dosť vyčerpal. Bolesť,  ktorú spôsobil Marek nožom, ktorým ma pichol, je už taká veľká, že už ju ani nepociťujem. "Žužu,  takto nesmieš hovoriť. Veď ty nezomrieš. Budeme žiť aj naďalej spolu. Všetko bude fajn. Musíme toho spolu ešte toľko prežiť a užiť si život spoločne. Prosím neopúšťaj ma. Toto mi nesmieš urobiť. Zuzi, slniečko moje, prosím rozprávaj so mnou. Som tu pre teba. Milujem ťa tak ako som ešte nikdy nikoho nemiloval a nechcem ťa stratiť." Hovorí Miro pomedzi slzy, ktoré sa kotúľajú po jeho lícach. Oči sa mi zatvárajú. Snažím sa čo najviac ako len viem pozerať sa do Mirových prenádherných zelenohnedých očí. No nedarí sa mi to . Začína ma premáhať únava. Vtedy pocítim na perách príjemný dotyk Mirových úst. Pobozká ma. Bozkáva ma ďalej, snaží sa aby som nezaspala, aby som bola pri vedomí kým príde sanitka. Snažím sa spolupracovať, no nedarí sa mi to. O chvíľu sa Miro svojou tvárou vzdiali od tej mojej a z jeho úst začínajú liezť prvé slová piesni, ktorú vytvoril pre mňa. " .... no pretty life ... no kisses, than only memories remain, ... i just wanna hold you, wanna hug, wanna catch you if you fall, wanna kiss you once, kiss you and make it last forever .... " Tóny tejto pesničky ma pomaličky uspávali. Z posledných síl som mu ako posledné povedala: "Ďakujem ti." potom už moje hrdlo nebolo schopné vyprodukovať ani jedinú hlásku. Oči sa mi zatvárali a ja som pomaly odchádzala ...

Keď Miro videl ako Zuzka stráca vedomie snažil sa zo všetkých síl aby nezaspala, no nedarilo sa mu. Keď bol už na konci piesne započul tichý šepot vytvorený Zuzkou: "Ďakujem ti." boli posledné slová, ktoré od nej počul. Snažil sa neuveriť skutočnosti. Veril,  že sanitka už čoskoro dorazí, že Zuzku, jeho Zuzku, zachránia a že budú žiť šťastne spolu aj naďalej. Snažil sa jej nahmatať pulz, no ruky sa mu tak triasli, že to nebolo možné. Robil všetko čo mohol. Hovoril Zuzke všetky ich spoločné zážitky, spieval jej piesne,  bozkával ju, hladil po tvári, no márne. Miro si to však ešte stále nechcel pripustiť. Sanitka dorazila asi o 5 minút, no Zuzke už pomôcť nevedeli. Miro sa zrútil. Mal strašnú chuť nájsť a zabiť Mareka. Takisto nedával a vrieskal aj na záchranárov, že prečo neprišli skôr, Zuzku by tak možno ešte zachránili. Miro nevedel čo robiť. Nechcel hľadieť na zuzkine, teraz už bezduché telo. Vyšiel po schodoch a sadol si na jej posteľ. Začal uvažovať. Uvažoval o sebe i o Zuzke. Rozmýšľaľ čo všetko mohol ešte spraviť aby ju zachránil. Mohol prísť skôr. Alebu ju mal radšej pozvať k sebe. Alebo mohli ísť do reštaurácie. V hlave sa mu ako film premietali všetky ich spoločné zážitky. Od prého stretnutia v triede 3. C počas triednickej hodiny, kedy zmeškal do školy, až po ich prvý sex. A zároveň aj posledný. Aký bol intenzívny, vášnivý a nežný. Tieto myšlienky ho pomaly uspali. Keď sa zobudil bola hlboká noc. Nevedel čo robiť. Pobral sa radšej domov aby sa o ňho mamka nebála a nechcel byť sám v dome, kde kedysi bývala Zuzka a kde prežívala peklo s tým vrahom Marekom. ...... Prešlo niekoľko dní a týždňov. Mareka chytili obvinili ho zo sexuálneho zneužívania a z vraždy. Dostal doživotné väzenie. Každý však vedel, že to nie je dostačujúci trest, no Zuzku im aj tak nič nevráti. Keď sa zuzkina mamka dozvedela čo sa stalo okamžite priletela z Nórska. Prežívala to veľmi zle. Teraz sa ani nemala o koho oprieť.  Jej prvý manžel a dcéra boli mŕtvi a jej druhý manžel je vrah. V tomto období jej veľmi pomohol Miro a jeho rodina. Zariadili pohreb aj všetko podstatné. Mirovi netrvalo dlho aby sa spamätal zo zuzkinej smrti. Veľmi dobre si pamätal každučké slovo, ktoré mu Zuzka tesne pred smrťou povedala. Vedel, že sa kvôli tomu nesmie trápiť, musí byť silný a cítil, že Zuzka je stále v jeho blízkosti. O niekoľko týždňov už vedel fungovať ako v minulosti. ..... Po pár mesiacoch a rokoch sa Miro dokonca aj viackrát zamiloval. Na Zuzku nikdy nezabudol. Stále na ňu spomínal len v dobrom. Miloval ju stále aj keď jej to už nemohol povedať do očí. Aj keď povedal inej babe "Milujem ťa" stále časť jeho srdca milovala Zuzku. A to sa nikdy nezmení. Lebo keď raz niekoho milujeme, nikdy ho neprestaneme milovať úplne. To platí vždy. Miro si založil aj kapelu s chalanmi na strednej. Hrali spolu aj na výške. Šiel na architektúru, ktorú musel v druhom ročníku ukončiť kvôli úspechu v televíznej speváckej show. Keď mal 21 rokov začal sa hudbe naplno venovať. Vytvoril si novú kapelu, nahral CD, v rádiách sa hrajú jeho single, natočil už aj klip. Proste má život, o ktorom vždy sníval. Pri tvorbe pesničiek mu však stále radí Zuzka. Bola jeho veľkou inšpiráciou i múzou. Vždy mu dobre poradila. A nebola len jeho múzou ale aj anjelom strážnym. Strážila ho vo dne, v noci. Bola šťastná, že sa mu darí. Vedela, že Miro má teraz život, ktorý si zaslúži. A splnil sa aj jej sen. A to nielen stretnúť sa znovu s ockom ale aj to, aby Miro robil ľudí šťastnými, aby im ukázal čo je to láska, ako s ňou treba zaobchádzať a ako sa treba k ostatným ľuďom správať. ... A preto, život si treba užívať naplno, nikdy nevieme kedy príde náš posledný deň na tomto svete a preto by sme mali všetok čas stráviť užitočne, s ľuďmi, ktorých máme radi, robiť veci, ktoré nás bavia a nezaťažovať sa hlúposťami. A takisto si treba ísť za svojím snom a treba sa snažiť čo najviac aby sa nám splnil. A ešte jedna vec je veľmi potrebná. Treba sa radovť aj z maličkostí a za každú pomoc, radu a za každú maličkosť, ktorá nás potešila sa treba poďakovať, s úsmevom na tvári. Lebo poďakovanie a úsmev na tvári vždy človeka poteší. A ja takisto ďakujem vám, že ste si tento môj príbeh prečítali dokonca a dúfam, že sa vám aspoň trošku páčil aj keď bol smutný. Kľudne napíšte vaše názory, pocity a dojmy z tejto poviedky/jednorázovky .. no proste z tohto príbehu. Kľudne napíšte svoj subjektivný názor. Ja sa nepohnevám. Budem len rada keď uvidím vaše reakcie. :) Prajem krásny život plný nezabudnuteľných zážitkov :)

• Novinky
• Poviedky
• Jednorázovky
  • Ďakujem Ti
  • Ďakujem Ti 2
  • Každá sekunda je vzácna
• Poviedky s The Paranoid

Mirecsmajda

tinushqaaa@azet.sk