Ľúbim ťa

´Zvládneš to! Ty to zvládneš! Si silná! Spomeň si na to ako sa k tebe správa. Zabudni na chvíľu na všetky krásne okamžiky a na to aký je dokonalý. Nie ! On nie je dokonalý! Tak zabudni na to ako ho máš rada, aj keď to je veľmi ťažké.´ opakovala som si to dnes už asi po stý raz. No teraz to bolo naposledy. Zhlboka sa nadýchnem a zazvoním na zvonček, urobím pár krokov dozadu a čakám kým sa otvoria dvere. Netrvalo to ani minútu a dvere sa naozaj otvorili a stál v nich on. Ten, ktorého som milovala, ten, ktorého pohľad ma vždy tak zhypnotizoval, ten, ktorého úsmev je tak čarovný. ´Dosť! Spomeň si načo si sem prišla!´Zatriasla som hlavou a plne som sa sústreďovaa na to prečo som tu. "Ahoj Adelka. Zabudla si si kľúče? No poď ku mne. Prečo tam tak stojíš?" keď aj naďalej mlčím spraví dva kroky dopredu, čím sa vzdialenosť medzi nami zmenší. Už stojí len pol metra odo mňa a vraví "Stalo sa niečo ?" "Áno stalo." poviem rázne. "Roman, takto to už ďalej nejde. Už viac nemôžeme byť spolu. Je koniec." "Čo?" zatvári sa nechápavo akoby som mu vysvetľovala nejaký extrémne zložitý fyzikálny zákon. "Je koniec Roman! Chápeš? Už nie sme my ale len ja a ty!" "To čo trepeš za hlúposti?" akosi mu nedochádza čo mu tým chcem povedať. "Roman, prosím ťa pochop! Ja som ťa milovala, bola som pri tebe stále keď si ma potreboval, vedela som o všetkých tvojich problémoch, vždy keď si sa potreboval vyrozprávať tak som ťa trpezlivo počúvala, vždy keď si potreboval objať tak som ťa objala, keď si chcel byť sám tak som odišla, keď si chcel piatkový večer stráviť s kamarátmi namiesto toho aby sme si spravili romantický večer tak som nenamietala, nehnevala som sa. A dokonca, vždy som prehliadala tie tvoje úlety s fanynkami. A vieš prečo? Preto lebo som ťa milovala a vedela som, že to sú len úlety, spôsobené veľkým množstvom alkoholu v krvi a dobrou náladou po koncerte, vedela som, že ani jednu z tých fanyniek si nikdy nemiloval. Aj keď ma trápilo, že mi klameš, prežila som to. Stále som bola pri tebe. A čo ja ? Čo som z toho mala ? Drahé darčeky, ktoré si mi stále kupoval? To, že si ma semtam zobral do kina alebo že sme šli na prechádzku? To že som mala VIP miesto na koncertoch? Kedy si sa ty zaoberal nejakými mojimi problémami? " odmlčala som sa, pretože sa mi pomaly dostávali slzy do očí. No snažila som sa ovládať. Keď neodpovedal len sa mi nemo díval do očí pokračovala som "Nič mi na to nepovieš? Fajn, veď o tom je vlastne celý náš vzťah. Ty a tvoje problémy. Prajem ti veľa šťastia v živote. Ahoj." povedala som a ešte minútu som čakala na nejakú reakciu, no potom som sa otočila, spravila som jeden krok, keď ma Roman chytil za ruku "Počkaj, prosím." povedal nežne. Otočila som sa naspäť a čakala som čo povie. "Odkiaľ vieš o tých ... úletoch?" "Vidíš ! A je to tu zas ! Zas riešiš to najmenej podstatné. Povedala som ti, že to mi nevadilo. Aj keď áno vždy ma bolelo srdce keď som sa o niečom takom dozvedela, ale predýchala som to. Romi, ale ja sa s tebpu nerozchádzam kvôli tomu!" "Prosím neodchádzaj." povedal zúfalo. "Prosím Adel,  ja .. ja to bez teba nezvládnem, ty si moje všetko, ty si môj anjel, milujem ťa, prepáč za všetko čo som spravil,  zmením sa, len prosím neopúšťaj ma." v jeho hlase bolo počuť totálne zúfalstvo. "Romi už som sa rozhodla. Je koniec. Prepáč. Musím ísť." chcela som odísť, lebo som vedela, že keby som zostala čo len o minútu dlhšie tak by som si to rozmyslela. "Počkaj ešte chvíľočku. Len posledná vec." "Čo ešte?" spýtala som sa možno až príliš chladne. "Môžem ťa posledný krát pobozkať? Prosím, len taký rozlúčkový bozk." Bála som sa, že keď to spraví tak sa neovládnem a vrátim sa k nemu. No na druhej strane som si opakovala, že keď som to doteraz zvládla tak toto snáď nebude problém a aj ja túžim ešte aspoň raz cítiť jeho pery na mojich. Neodpovedala som len som sa trošinku priblížila k nemu a zahľadela som sa mu na pery, ktoré som tak milovala. Pomaly vzdialenosť medzi nami zmenšoval. Vzal moju tvár do dlaní a naše pery spojil. Najprv len tak jemne no potom začal moje pery drtiť bozkami a ja ... ja hlupaňa som sa tomu poddala. Keď sa chystal zapojiť aj jazyk,  uvedomila som si čo robí a okamžite som sa od neho odtrhla. "Ahoj"povedala som a rýchlo som odchádzala. "Ostaneme aspoň priateľmi?"  počula som za sebou. "Samozrejme, že áno." zakričala som mu a pridala som do kroku ....

... o dva mesiace neskôr ...

"Adel prosííím !! Poď so mnou dnes na tú diskotéku ! Veď už viac ako dva mesiace si nikde nebola. Nemyslíš, že už je načase zabudnúť na všetko a ísť ďalej ? Ty si si tak vybrala, tak by si s tým mala dokázať žiť." Prešli dva mesiace od môjho rozchodu s Romanom, no neprešiel ani jeden deň počas, ktorého som naňho nemyslela. Každým dňom som bola viac a viac presvedčená o tom akú chybu som spravila. Viem, že sa ku mne nie vždy správal najlepšie ale neboli sme na tom až tak zle, sú oveľa horšie vzťahy ako bol ten náš. Roman hrá v dosť známej kapele, mala som si vážiť, že vôbec môžem byť jeho frajerka a nie spraviť takúto hlúposť. No teraz to už nezmením. Roman už má inú a mňa už určite nebude chcieť. "Prepáč Viki ale nemôžem tam ísť. Veď vieš, že na túto diskotéku stále chodí Roman a ... ja by som ho tam  nechcela stretnúť." Určite tam bude s tou svojou Sárou a pohľad na to ako sa objímajú na tanečnom parkete by mi určite neprospel. "To dokedy chceš takto trucovať a celý čas sedieť zavretá doma ?" To keby som ja vedela ... Keď si spomeniem ako nádherne sa Roman správal prvý týždeň po našom rozchode ... stále si vyčítam, že som nevyužila poslednú možnosť a nevrátila som sa k nemu. Písal mi zamilované smsky, na ktoré som nikdy neodpisovala, stále mi vypisoval na facebooku, čo som tiež ignorovala, pokúšal sa mi dovolať, no ja som nezdvíhala, posielal mi kvety, no ja som ich hneď vyhadzovala. Chýbala som mu. Aj on mne. Ale myslela som si, že časom to prejde, že to bude dobré. No neprešlo. "Ja neviem. Ale dnes na tú diskotéku určite nejdem. Zrútila by som sa keby som ho tam videla s tou jeho Sárou." "Tak poďme aspoň teraz do mesta na zmrzku. Prejdeme sa a aspoň trošku sa zabavíme. Nemôžeš predsa vkuse sedieť doma." "No dobre. Ale len na chvíľku." O niekoľko minút sme sa už prechádzali po námestí v Šuranoch so zmrzkou v ruke a smiali sme sa ako šialené. Aspoň na chvíľu som na Romana nemyslela. S Viki sa viem vždy tak odreagovať, nebyť jej tak som na tom teraz oveľa horšie. "Sadnime si. Mňa už bolia nohy." Zafňuká Viki keď prejdeme okolo lavičky. "Som na tom podobne takže fajn." Sadneme si a dobrá nálada nás neopúšťa až kým neuvidím niečo čo som nechcela. Na opačnej strane námestia stojí Roman. A nie je sám. Objíma sa s nejakou čiernovlasou holkou. Predpokladám, že je to Sára. A nielenže sa s ňou objíma. On ju aj bozkáva. Prudko sa postavím a rozbehnem sa preč. Z očí sa mi pustil vodopád sĺz a len matne počujem, že Viki na mňa kričí aby som zastavila. No ja ju nepočúvam a bežím ďalej. Zastavím sa až pred domom, vyberiem kľúče z kabelky, otvorím dvere a keď vojdem dnu, hneď ich za sebou aj zabuchnem. Celá zničené sa hodím o zem a neprestávam plakať až kým nezaspím od vyčerpania. Zobudím sa až keď je tma. Pozriem na hodinky a vidím, že už je deväť hodín večer. Keďže som dosť unavená aj napriek tomu, že som spala vyše troch hodín, umyjem sa, prezlečiem do pyžama a hneď zaspím v svojej posteli.

... o mesiac ...

Prešiel mesiac odkedy som naposledy videla Romana. Už som sa s tým naučila žiť. Pochopila som, že teraz je šťastný. Má pri sebe osobu, ,ktorú miluje a ktorá miluje jeho a sú spolu šťastní. Ja svoj život žijem naplno. Mám okolo seba rodinu a priateľov, ktorých nadovšetko milujem a  nikdy by som ich nevymenila. Aj keď niekedy na mňa ešte príde taká smutná nálada, trošku si poplačem no potom to prejde. Romana už úplne ignorujem. Trvalo mi dosť dlho kým som to zvládla, no zvládla som to. Vymazala som si jeho číslo aj všetky smsky, vyhodila som si ho z priateľov na facebooku a všetky naše spoločné fotky som vložila do jednej krabice a schovala som ju do pivnice. Teraz sedím za počítačom a čakám na Viki. Dnes večer ideme na koncert kapely Zoči Voči do Nitry. Správa?? Kto mi píše teraz na facebooku správu? Otvorím to a to čo tam uvidím ma šokuje. Nová správa od Romana. Nenapísal mi už niekoľko týždňov. Len tak zo zvedavosti ju otvorím. ´Ahoj Adel :) Keď sme sa rozchádzali povedala si, že môžeme zostať aspoň kamarátmi ... a odvtedy sme sa nevideli :( nemohli by sme sa zajtra poobede stretnúť? prosím ...´ Fíha! Tak toto som nečakala. Ale v podstate má pravdu. Povedala som mu, že kamarátmi ostaneme. A jedno strtetnutie s ním snáď prežijem. Tak som mu odpísala: ´Tak fajn .. kde a kedy ?´ Nemala som chuť sa rozpisovať, tak som to napísala takto strtučne a výstižne. Roman mi okamžite odpísal ´:) Prídem pre teba o piatej poobede, môže byť ?? :)´ Ten má ale dobrú náladu. Keď píše smajlíky vždy má dobrú náladu. Zrazu zazvonil zvonček. To bude určite Viki. Odpísala som len jednoduché ´OK´, vypla som počítač a šla som dole otvoriť. ...

... na druhý deň ...

Za polhodinu je päť hodín a ja ešte niesom nachystaná. Pamätám si ešte na tie časy, keď sme s Romanom ešte len začínala chodiť a ja som v deň našej schôdzky už od rána stresovala, že nestíham. Teraz to mám úplne na háku. No ale už je vážne čas nachystať sa. Otvorím obrovskú skriňu a asi päť minút do nej čumím a uvažujem čo si oblečiem. Leto už pomaly končí ale vonku je ešte celkom príjemne. Vyberiem si teda tmavomodré rifle a červené tielko, ktoré na mne Roman tak miluje... MOMENT ! Prečo si dávam niečo čo sa Romanovi na mne páči ? Toto nie je dobré ! No nevadí, kašľať na to! Potom sa rýchlo namaľujem, nikdy som to s líčením veľmi nepreháňala, stačí mi špirála a jahodový lesk na pery. Vlasy, ktoré mám po plecia si raz dva prečešem hrebeňom, obujem si tenisky, ešte na seba hodím čiernu bundu a to už počujem ako zvoní Roman. Vždy rozoznám keď zvoní on. Má špeciálný systém zvonenia. Zbehnem dole po schodoch zakričím rodičom do obývačky, že idem vonku a vrátim sa pravdepodobne až neskoro večer a už za sebou zatváram dvere. Keď zbadám človeka, ktorého som už tak dávno nevidela a ktorého som niekedy (a možno ešte stále) tak milovala a spravila by som pre neho čokoľvek, srdce mi začne biť stokrát rýchlejšie. Pomalými krokmi prídem k nemu. "Ahoj" vydám zo seba. "Ahoj Adelka" povie, neodolateľne sa usmeje a spraví krok dopredu čím sa vzdialenosť medzi nami ešte zmenší. "Môžem ťa objať?" spýta sa ma takmer šeptom. "Ehmmm ... samozrejme." poviem po chvíľke zaváhania. Na nič nečaká a strašne nežne ma objíme. Konečne. Toto som potrebovala celý ten čas čo som bola bez neho. Toto mi tak chýbalo. Ako som bez toho dokázala tak dlho prežiť? V spoločnom objatí stojíme asi päť minút, keď sa konečne spamätám a objatie preruším. "Tak ... kam pôjdeme?" "Mohli by sme ísť do lesa, na prechádzku a potom by sme šli na naše obľúbené miesto, tak ako za starých čias. Čo ty na to?" usmial sa na mňa, no bolo na ňom vidieť, že je smutný a ten úsmev nie je príliš úprimný. Prečo mi to robí ? Čo tým chce dosiahnuť? Prečo chce ísť na miesto, kde sme chodili, keď sme ešte boli spolu? Ale ja to zvládnem. Dokážem mu, že som silná a že rozchod bol to najlepšie riešenie. "Dobrý nápad. Môžeme ísť." A tak sme sa vybrali do lesa, ktorý bol len niekoľko metrov od môjho domu. Prvých pár minút sme mlčali. Ani jeden z nás nevedel čo povedať. Až nakoniec som prelomila to ticho, ktoré mi tak vadilo. "Tak .. ako sa máš? Čo máš nového za tie tri mesiace ?" "Ujde to, celkom fajn. I keď .. mal som sa už aj lepšie." pozrie sa do zeme a pokračuje. "Kúpil som si novú gitaru, ale na koncertoch s ňou ešte nehrám. Nedokážem nehrať na mojej milovanej gitare. Veď vieš ako som na ňu naviazaný. Poslednú dobu máme dosť veľa koncertov v Čechách ale plánujeme po nahratí nového cédečka turné po celom Slovensku aj Česku. Takže už sa teším." Na chvíľočku sa odmlčí a pokračuje. "A ty máš čo nového?" "U mňa sa toho veľa nezmenilo. Stále chodím do školy, stále máme viac a viac učenia. Pred pár týždňami som si našla novú brigádu. Robím asistenku v jednej počítačovej firme. Je to tam celkom fajn. A inak nemám asi nič nové.  A čo ty a ... Sára?" snažím sa aby to vyznelo normálne aby nevycítil, že mi to vadí. Asi som ho tou otázkou zaskočila, pretože z ničoho nič zastal a udivene sa na mňa pozrel. "Ako ... ako ... vieš o ... Sáre?" tváril sa ako keby som mu povedala novinku storočia. "Čo si taký prekvapený? Veď ju máš vo vzťahu na facebooku, všetci o tom hovoria a ešte k tomu stále sa prechádzate po meste ruka v ruke ako také zamilované hrdličky." Roman sa konečne spamätal a pokračoval v ceste. "Prosím nebavme sa o nej. Teraz tu nie je tak kašlime na ňu."  "Zaujímavé, že tak vravíš o človeku, ktorého miluješ. Keď si takto vravel aj o mne tak potom som spravila dobre, že som sa s tebou rozišla." "O tebe som toto nidy nepovedal ! A .. kto povedal, že Sáru milujem?" "No keby si ju nemiloval tak asi by si s ňou nechodil, nie ?" "Povedal som, že sa o nej nechcem teraz rozprávať. Prosím." "Veď fajn, ja som sa len opýtala." Už som aj začínala ľutovať, že som ju vôbec spomenula. "A sme tu." povedal zrazu Roman. A mal pravdu. Konečne sme došli na naše obľúbené miesto. Na toto miesto máme nekonečne veľa spomienok. Tu sme chodili, keď sme mali pokrk všetkých problémov a chceli sme mať pokoj od všetkých.  Bolo tu jazierko, okolo neho mnoho stromov a kvetov a pri jednej veľmi krásnej vŕbe bola postavená lavička. Vždy sme na nej sedeli a smiali sme sa, rozprávali, objímali, bozkávali ... Nie! Nemôžem na to spomínať, teraz nie.. "Pamätáš ako sme toto miesto objavili?" Spýta sa ma Roman čím preruší moje myšlienky. Veľmi dobre si na to pamätám! Pamätám si na každý zážitok odtiaľto. Až na jeden, o ktorom viem len z rozprávania. Bola som vtedy dosť opitá a ani neviem, že som tu bola. "Áno pamätám." poviem potichu a obzerám sa dookola. Za tie tri mesiace čo som tu nebola sa tu vôbec nič nezmenilo. Stále je tu tak krásne. "Bože, to už sú dva roky ..." "Nie ... až v Novembri to budú dva roky..." Pamätám si to presne. Poznali sme sa ešte len mesiac a týždeň sme už spolu chodili. Viem, že to bolo koncom Novembra pretože v ten deň napadal prvý sneh a keď sme toto miesto objavili, jazierko bolo pokryté tenkou vrstvou ľadu a všade dookola bol sneh. "Áno, máš pravdu.." povie po chvíli .. asi si tiež v hlave prehrával ako sa to stalo .."To bola naša prvá hádka.." povedal a pritom sa zlato usmial. Len škoda, že nie aj posledná. Pomyslím si. "A bolo to kvôli takej hlúposti ..." "Nechápem ako si mohla Petre uveriť a myslieť si, že s ňou ešte stále chodím." "Vravela to tak presvedčivo." "Ako si na mňa vrieskala, keď som sa vrátil zo skúšky, bol som taký šokovaný .. takú nahnevanú som ťa ešte nevidel ..." "Keby si vedel čo všetko mi Petra narozprávala ... keby si vedel aká som bola sklamaná a nahnevaná ... myslela som si, že si ma oklamal .." "Potom si vybehla von, kde snežilo a nevzala si si bundu len tenký sveter...." "Keď som bežala necítila som si prsty na nohách ani na rukách, no bežala som a bežala, chcela som utiecť až na kraj sveta ..." "A utiekla si, pretože toto je kraj sveta ... je tu tak nádherne ako nikde inde ..." "A keď som si nevšimla, že ten ľad pokrýva jazierko a prepadol sa podomnou ... " "Ešte dobre, že som sa rozhodol bežať za tebou, pretože si mi za to stála, nechcel som ťa stratiť ..." "Bola tam neskutočná zima, v tej chvíli som myslela, že som mŕtva ... keď som uvidela ruky, myslela som si, že si pre mňa prišla smrť..." "Keď som ťa vytiahol bola si úplne ľadová, bál som sa, že ťa stratím navždy, dal som ti moju bundu.." "A objal si ma .. " "A rýchlo som ťa odniesol ku mne domov." "Nikdy nezabudnem na chuť toho fajného malinového čaju, ktorý si mi uvaril..." "kým si ty ležala zabalená v perinách v mojej posteli ..." "A keď sme sa o týždeň vrátili na to miesto ..." "Zaľúbili sme sa doň ..." potom sme chvíľu mlčky stáli vedľa seba. Pri tých spomienkach sa mi spustili slzy. Ako nám bolo krásne keď sme boli spolu. Roman si zrejme všimol moje slzy lebo ma zrazu pevne objal, jednou rukou si ma privinul tesne k sebe a duhou ma hladil po vlasoch, zatiaľ čo ja som tíško plakala. Keď sa vzdialil, zadíval sa mi do očí a povedal "To boli prekrásne časy..." "To boli.. " Potom sme si šli sadnúť na našu lavičku a ďalej sme rozoberali rôzne spomienky na toto miesto. Veľa sme sa nasmiali ... Zrazu, o niekoľkohodín neskôr, keď som mala veľmi dobrú náladu, vďaka spomínaniu na rôzne vtipné udalosti z minulosti som vykríkla: "Stav sa, že ma nechytíš" a rozbehla som sa pomedzi stromy. Roman keď sa spamätal zo šoku rozbehol sa za mnou. Úspešne sa mi darilo medzi stromami skrývať a keď sa mi Roman stratil z dohľadu myslela som si, že to vzdal, tak som sa vybrala späť k lavičke, no vtedy ma niekto chytil zo zadu za pás. Takmer som dostala infarkt, no keď mi ten "neznámy" zašepkal do ucha: "Toto ti nedarujem!" a začal ma štekliť, vedela som, že je to Roman. Keďže som neskutočne šteklivá hneď som začala pišťať a kričať a smiať sa. Už som nevládala ani smiať sa a preto ma Roman zhodil na zem, kde pokračoval v šteklení. "Prosím dosť." vykríkla som pomedzi smiech, no Roman nemal v pláne prestať. "A čo za to?" povedal, keď som ležala na chrbte , on mi držal ruky nad hlavou aby som sa nemohla pohnúť a tvár mal tak blízko mojej. Neodpovedala som. Bola som rada, že ma prestal štekliť. Vedela som čo teraz príde a nemala som šancu sa tomu vyhnúť. Pobozkal ma. Bolo príjemné cítiť opäť jeho pery na mojich, no toto sa nemalo stať. Nemala som to dovoliť. "Romi pusť ma,  prosím." Neprotestoval, pretože tušil, že asi spravil chybu. Keď sme obidvaja vstali zo zeme povedala som. "Už je dosť hodín. Asi by som mala ísť domov." "Ehm Adel .. tak mi napadlo .. či by si nešla dnes ku mne na večeru? Pripravil som vyprážaný syr, ktorý máš tak rada ..." Sakra! Už zas mi nedáva na výber. Vie, že tejto lákavej ponuke neodolám, pretože vyprážaný syr milujem, no na druhej strane sa bojím ako to dopadne keď pôjdem k nemu. "Tak fajn .. ale navečeriame sa a pôjdem domov." "Som rád, že som nevaril zbytočne."

... u Romana ...

"Ďakujem za večeru. Už pôjdem." povedala som, vstala som od stola a tanier aj s príborom som vložila do drezu. "Adel ja viem, že sme sa dohodli, že po večeri pôjdeš domov ale ..." "Žiadne ale Romi" skočila som mu do reči "Povedala som, že pôjdem tak pôjdem!" Vstal a prišiel ku mne. "Ostaň u mňa dnes v noci. Prosím. Sľubujem ti, že sa o nič nepokúsim. Ani sa ťa nedotknem ! Nechcem dnes ostať v noci sám. Nezaspal by som po tak skvelom dni." Videl,  že to zvažujem, keďže som dlho neodpovedala. "Prosíííím" dodal ešte a spravil tie jeho typické psie oči, ktorým ešte nikto nikdy neodolal. "Tak fajn. Ale keď sa ma čo i len dotkneš okamžite idem preč." Videla som na ňom, že by ma najradšej od radosti objal, no tým by porušil dohodu tak len povedal "Ďakujem ti, som rád. A nepozrieme si nejaký film?" "Nemám nič proti." Po hodnej chvíli dohadovania sa, sme vybrali nejakú komédiu. Veľmi som ju však nevnímala. Uvažovala som o dnešnom dni. Ako nám bolo spolu krásne. Škoda, že takto nám nebolo aj počas nášho vzťahu. Respektíve, škoda, že takýchto dní ako bol ten dnešný bolo počas nášho vzťahu len veľmi málo.  ..... "Adel, Adelka ... no tak vstávaj." Prudko sa posadím a v prvom momente mi nedôjde kde som. Až potom zistím, že som zaspala na gauči. "Prepáč, že ťa budím. Chcel som ťa preniesť do postele ale nechcel som porušiť dohodu. A tu na gauči by sa ti spalo nepohodlne." "Ďakujem, že si ma zobudil. Idem sa umyť a potom pôjdem už spať, som dosť unavená po dnešnom dni." "Aj ja som dosť unavený takže si tiež pôjdem ľahnúť. Môžeš ísť prvá do kúpeľne, ja najprv umyjem riad z večere. Ale ešte predtým ti dám nejaké moje tričko aby si sa mohla prezliecť keď vyjdeš zo sprchy." "Ďakujem." .... Keď som ležala v posteli, na ktorú mám toľko spomienok, v Romanovom tričku,  ktoré tak prekrásne voňalo, už som vôbec nemala chuť spať. Začínala som sa báť. Čo bude keď Roman vyjde zo sprchy a budeme ležať vedľa seba v posteli, v ktorej sme sa už mnohokrát milovali? Len dúfam, že Roman svoj sľub dodrží a o nič sa nepokúsi. O chvíľu už ležal vedľa mňa a povedal "Dobrú noc zlatko." zlatko???? tak mi vravel keď sme boli spolu. "Prosím???" "Teda .. dobrú noc Adel .. vieš sila zvyku." "Aj tebe brú noc" .. Ležím v tej posteli už polhodinu, chrbtom k Romanovi a neviem zaspať. A myslím, že Roman je na tom podobne, stále sa prehadzuje. Otočím sa čelom k nemu a vidím, že aj on má otvorené oči. "Ani ty nevieš zaspať?" "Nie"odpovie. Bože on je  taký nádherný v tej tme keď ho osvetľuje mesiac, korý je práve v splne. Neviem čo to do mňa vošlo, akokeby som bola v nejakom tranze, akoby ma niekto zhypnotizoval. Zrazu som sa na Romana "vrhla". Neodolala som. Začala som ho bozkávať, vášnivo, stále viac a viac a on aj keď bol v šoku spolupracoval. Zapojil do toho aj jazyky. Áno! Kričalo niečo vo mne. Toto mi chýbalo! Tak dlho som po tom túžila. Celé mesiace. A teraz je to tu!  Zrazu Roman prebral iniciatívu a pretočil si ma pod seba. Bozkával ma na krku a rukami ma hladil pod tričkom, ktoré už o chvíľu bolo dole. Dlho sme sa ešte mazlili a provokovali a keď sme už boli obaja nahí a vedeli sme, že to už dlho nevydržíme Roman do mňa vnikol a potom pomaly začal prirážať. Bola som v siedmom nebi. Bolo to krásne. Keď sme obidvaja vyčerpaní ľahli vedľa seba, ani jeden sa nezmohol na slovo. Ani jeden z nás nevedel čo to malo znamenať,  prečo sme to spravili. Otočila som sa opäť na bok a chcela som zaspať skôr ako prídu výčitky svedomia. Ležala som asi desať minút bez pohnutia a stále som nechápala kde sa vo mne vzala tá vášeň. Roman si zrejme myslel, že už spím a do ticha zašepkal "Ľúbim ťa Adelka." Tak toto bol šok! Tvárila som sa aj naďalej, že spím ale moje myšlienky začali lietať ako bláznivé. Nikdy, nikdy v živote mi nepovedal, že ma Ľúbi. Miliónkrát mi povedal, že ma miluje, ale ani raz, že ma ľúbi. Ani ja som mu to ešte nepovedala. Vedeli sme, že si to nechávame na neskôr. Obaja sme totiž toto slovo považovali za veľmi vážne. Nechceli sme to povedať len tak. Vedeli sme, že ak toto niekto raz vysloví tak to už bude naozaj veľmi vážne a bude to myslieť úprimne. A teraz som z toho zmätená...

... Ráno ...

Keď som otvorila oči Roman už vedľa mňa nesedel. Šla som do kúpeľne, kde som sa obliekla, učesala, namaľovala a keď som chcela odísť, vtedy mi niečo došlo. Na umývadle sú dve zubné kefky. Ako je to možné? Veď Roman tu býva sám. Či? Zišla som dole po schodoch a šla som sa pozdraviť Romanovi, ktorý bol v kuchyni. "Dobré ráno. Idem domov. Maj sa." Nevedela som ako sa mám správať a čo povedať, preto som chcela čo najskôr zmiznúť, no Roman ma zastavil. "Spravil som raňajky pre dvoch tak sa aspoň najedz." "Ďakujem ale niesom hladná." "Zalial som čaj, nedáš si aspoň ten?" "Tak fajn" podal mi hrnček s čajom do ruky. Rýchlo som ho vypila a chcela som ísť. "Adel počkaj" Opäť ma Roman zastavil. "Ja ... neviem ako ti to povedať ...ale ... vráť sa ku mne. Prosím. Včera nám bolo krásne. Sľubujem,  že sa zmením a budem sa správať lepšie ako predtým ... ja .." "A čo Sára? Nemôžeš ju len tak odkopnúť predsa, veď ju miluješ. A kde vlastne je? Prečo tu nie je keď už spolu bývate?" "To si prečo myslíš, že spolu bývame?" "Prečo by si mal inak dve kefky v kúpeľni? Tak kde teda je?" "U kamošky." "Pekne. Tak Sára ide ku kamarátke a ty to hneď využiješ. Vôbec si sa nezmenil. Odchádzam!" "Adel, počkaj!" Zvrieskol. "Ty to vôbec nechápeš!" začal zvyšovať hlas. "Ale chápem! Až píliš dobre!" "Nie ! Nechaj ma vysvetliť ti to prosím" "Tak fajn, tak vrav .. som zvedavá čo si zas vymyslíš." "Ja ju nemilujem. Nikdy som Sáru nemiloval. Ale ja vždy potrebujem niekoho pri sebe, niekoho kto ma objíme keď som na dne, niekoho kto ma dokáže ukľudniť keď mám nervy, niekoho kto ma vypočuje a pomôže mi. A Sára ma má rada tak ... som to využil." "Hajzel..." "Ja viem, že je to sebecké, veď kvôli tomu si sa so mnou rozišla, ale Sára o tom vie, vie, že ju nemilujem ... ale teba som miloval a aj ťa milujem .. a stále budem .." "Už si dohovoril?" poviem bez emócií. "To je všetko čo mi povieš?" "Hej. Maj sa." Poviem a odchádzam. Viem, že je to odo mňa hnusné. Ale keby som tam ostala dlhšie a on by mi ešte niečo povedal určite by som sa k nemu vrátila. Čo aj na jednej strane chcem, no na druhej sa obávam, že to zas nedopadne dobre. Otvorím dvere a vyjdem z domu. Keď už som takmer pri bráničke, Roman vybehne z domu a beží až ku mne. Chytí ma okolo ramien a povie: "Ľúbim ťa!" pobozká ma a dookola opakuje "Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa, strašne ťa ľúbim. Nedokážem bez teba žiť. Tie tri mesiace bez teba boli najhoršie obdobie v mojom živote. Prosím daj mi ešte jednu šancu. Všetko ti vynahradím. Prosím, čo mám spraviť aby si mi odpustila a vrátila si sa ku mne?" Vtedy som si uvedomila, že by so mu mala dať ešte jednu šancu. Veď odpúšťať treba. On vlastne nespravil nič zlého. A ja ho ľúbim tiež a takisto bez neho nedokážem žiť. ... "Už nič. Už si to spravil. Aj ja ťa ... ľúbim." Roman sa konečne úprimne usmial, objal ma, zdvihol ma do výšky a niekoľkokrát sa so mnou otočil. Potom vzal moju tvár do rúk a povedal: "Už nikdy ťa nechcem stratiť."  

• Novinky
• Poviedky
• Jednorázovky
• Poviedky s The Paranoid
  • Party night
  • Náhody neexistujú
  • Ľúbim ťa

Vyhľadávanie

Mirecsmajda

tinushqaaa@azet.sk